takáto sentimentalizácia znamená vyhnutie sa konfrontácii s významom, ktorý je príliš znepokojivý, príliš paradoxný, príliš ťažko stráviteľný pre plytké vedomie samoľúbeho človeka, ktorý svoje pofidérne životné istoty a úspechy považuje za samozrejmosť, ba čo viac, za svoju vlastnú zásluhu.

tvrdé slovo

Iste, aj význam symbolov veľkonočného diania sa uchopuje aktom viery. Viery, odovzdanej od svedkov kľúčových udalostí v tradícii, neskôr formulovanej do písaných vieroučných článkov. Viera – v zmysle, v akom tu o nej hovoríme – dáva význam príbehu, ktorého prostým okom viditeľná a prostým uchom počuteľná stránka by bez neho zostala síce menej znepokojivá, ale aj významovo banálna a vlastne bezútešná.

Veľká noc je v tomto svetle príbeh o tom, čo v teologickom jazyku označujeme ako „posledné veci“ človeka. Je to príbeh o stroskotaní, páde cez palubu a záchrane, o Božom súde aj slobodne darovanej milosti, o smrti aj o oslobodení od jej zotročujúcej moci do večného života. 

Je to zároveň príbeh, ktorý sa v našich životoch v istom zmysle opakovane odohráva a ktorý o nás samých a našej situácii niečo významné vypovedá: dosť významné na to, aby to bolo nepohodlné. Hoci je v tomto príbehu posledným slovom Božia milosť, nie je to lacná milosť a lacná útecha. Neobchádza nič z faktov zla, utrpenia a smrti vo svete. A, samozrejme, neobchádza ani skutočnosť hriechu, v svetáckej spoločnosti s toľkou obľubou a toľkým výsmechom popieranú. Velí zahodiť všetku sentimentalitu, samoľúbosť a spoliehanie sa na seba. Nemá v ňom čo hľadať ani duchárska mágia či falošné mystické „poznanie“, ktorým by sme sa vzniesli ako na vzducholodi nad všetky pozemské problémy. Oslobodzujúce slovo je tvrdé slovo.

kľúč od väzenia

Veľká noc v starozákonnom podaní je noc vyjdenia Izraelitov z Egypta, z krajiny otroctva do zasľúbenej krajiny. „Táto noc bude nocou bdenia na počesť Hospodina pre všetkých Izraelitov z pokolenia na pokolenie“ (Ex 12, 42). Vyslobodenie znamená aj obdržanie zákona s povinnosťou plniť ho. „Keď sa ťa niekedy tvoj syn opýta: Čo sú to tie svedectvá, ustanovenia a právne predpisy, ktoré vám prikázal Hospodin, náš Boh? – povedz mu: Boli sme faraónovými otrokmi v Egypte, ale Hospodin nás odtiaľ vyviedol mocnou rukou“ (Dt 6, 20-21). Otroctvo je minulosť, hrozí však jeho návrat, ak Izrael zabudne na svojho Boha, ktorý si ho vyvolil, a zákon, ktorý od neho obdržal. 

Správa o oslobodení zastihla Izrael v stave otroctva. My všetci svojou túžbou po slobode priznávame aj to, že sme neslobodní. Ako podobenstvo tu znejú verše v T. S. Eliotovej básni Pustatina: „Počul som kľúč ... / Myslíme na kľúč, každý vo svojom väzení / Myšlienkou na kľúč potvrdzujeme väzenie“.

Ten „kľúč“ prichádza zvonka. V našom kontexte ho môžeme chápať aj ako oslobodzujúci súdny výrok, slovo o ničím nepodmienenej a ničím nezaslúženej milosti. Prevedené do novozmluvného, kresťanského kontextu: evanjelium, správa o oslobodzujúcej milosti nanovo potvrdzuje platnosť zákona; ale zákon daný vyvolenému národu už obsahuje prísľub milosti, nového života v slobode, určený všetkým národom.