ako malého chlapca ma brával otec do práce, najmä keď robil drobné stolárske zákazky. Jedného dňa sme vstúpili do bytu na Červenom kríži. Kráčal som okolo izby, v ktorej niekto ležal a v rukách držal knihu. Následne sme vstúpili do presvetlenej obývačky, v ktorej bola knižnica. Z môjho pohľadu to nebola knižnica, mal som pocit, akoby sa narušila gravitácia, knihy nado mnou levitovali, nedovidel som na strop, resp. ak knihy nepodopierali strop, boli na stoličkách, na stole, na zemi, všade. Spoza parkiet vychádzali mravce, a aj preto prišiel tatko zasiahnuť, ale to sa mi možno neskôr snívalo. Otec si to tak dnes nepamätá.
Odišli sme, vrátili sa o pár týždňov. Rovnako ako predtým som videl v izbe ležiacu siluetu muža v nezmenenej polohe, s knihou v ruke. Zatiaľ čo otec začal pracovať na knižnici, do kuchyne ma zobrala žena, na ktorej úsmev som nezabudol. A vtedy to zaznelo: „Mal by si sa naučiť po maďarsky, ako hovorí tvoj otec a starí rodičia.“ Pomyslel som si, načo potrebujem vedieť po maďarsky? Pochybnosti nastali následne, keď som zistil, že za dobre mieneným odporúčaním bolo poznanie mojej starej mamy, s ktorou tá žena vyrastala ako dieťa. Ja som ju stretol, keď som mal asi štyri roky. Odvtedy som začal vnímať jej články, knihy a rozhovory. Mal som šťastie na Zoru Bútorovú.
Je tretí november 2019 a my s kapelou Drť hráme náš vôbec prvý koncert v budapeštianskom klube Lumen. Mišo Kaščák spieva texty, ktoré sú desivými výrokmi o zahmlievaní a falošnom vyviňovaní sa bývalého generála ŠTB Alojza Lorenca, uverejnené 25 rokov po Nežnej revolúcii. Väčšina osadenstva v publiku nerozumela slovám, hoci sme im vysvetlili kontext, ale dodnes sa ma pýtajú, kedy sa vráti Drť do Budapešti. Dnes je tu z tejto zostavy kapely hráč na elektrickú basu Márton Csernovszky. Keď som mu telefonoval o dnešnej Cene, pogratuloval som mu, že sa stal zrejme prvým človekom v histórii, ktorý dostal slovenskú literárnu cenu, a pritom nerozumie z jazyka ani slovo. V tomto prípade nepochybne hudba spája a Márton presne vie, čo robíme a čo sa na pódiu deje, a ako mi sám povedal, je poctený, že tu dnes môže s nami byť.
Hovorím o túžbe Mártona po nastolení slobody slova a pravdy vo verejnom priestore v kontexte Maďarska Viktora Orbána a udalostí spájaných u nás s Robertom Ficom. Je to argument, prečo sa spájať a vytvárať jedno „my“. To „my“, ktoré sa pozrie späť do histórie a zároveň má schopnosť reagovať na dnešok a hoci aj len v malom kultúrnom centre, undergroundovom klube alebo na festivaloch, kde hrávame s kapelou.
Prejdem k albumu Kruh alebo špirála. Držiteľom časti myšlienky o „my“, ako ju poznám, je Fedor Gál. Pre mňa je najlepším príkladom človeka zosobňujúceho „tu a teraz“ a pridám k tomu „vtedy keď treba, a len niektorí v spoločnosti tak urobia“. Jeho pohotová reakcia na udalosti, formulácia skutočností a prejav, pri ktorom rytmicky zapadá do hudby lepšie ako mnohí dnešní raperi, je fascinujúca. Máme šťastie, že Fedor na nás počkal 78 rokov, kým sa stal členom v nejakej kapele. Nedávno sme spolu telefonovali a ozvalo sa: „Miro, budem stručný. Vyšiel som z vane, zobral som do ruky telefón a zavolal Mišovi. Povedal som mu, že musí prísť na udeľovanie Ceny. Aj on môže za vznik albumu.“ S Mišom sme sa spoločne stretli v roku 2022 vo vestibule trenčianskeho kultúrneho domu, pol roka pred nahrávaním albumu Kruh alebo špirála. Chystal tam koncert inej kapele. Vtedy povedal myšlienku, že by sa skladby na albume mohli členiť na roky 1945, 1968, 1989, 1993 a 2022. Zásadne to ovplyvnilo to, čo robíme. O pár mesiacov sa naše cesty s Mišom rozišli. S Fedorom sme nahrali tri rôzne verzie albumu. Všetky boli iné. Na albume je nakoniec štvrtá verzia. Na nasledujúcich koncertoch zaznela piata, šiesta, siedma a tak ďalej, každá ďalšia verzia vznikla v novej súvislosti, z aktuálnej reakcie, kritiky, príbehu a skúseností. Fedor nezopakuje myšlienku dvakrát, pretože každý deň sa inak utvára život okolo neho. Z toho vzniká uňho rozdiel medzi písaným a hovoreným slovom. My zas nevieme zahrať dvakrát tú istú notu rovnako. Mne to hovorené u neho znelo často ako improvizovaná hudba, pritom sám o sebe tvrdí, že je hudobne hluchý. Nie je to tak.
Ku kapele sa v tej dobe pridal ďalší domnelý člen Fedor Blaščák v podobe prednášajúceho o histórii ŠTB. Druhý Fedor začal vytvárať novú komunitu a my sme sa ocitli s kapelou v seriáli ŠTB : Prísne tajné. Minulý rok v Starej Turej prišlo k zmene. Na popud otca jednej mladej lesby, ktorý sa bojí po vražde Juraja a Matúša v Teplárni o jej život, sa zmenila téma prednášok pred koncertmi. Moderátorkou večera bola Alexandra Demetriánová z občianskeho združenia Saplinq, ktorá vytvárala prednášky o živote LGBTI+ komunite, a to pozorným vysvetľovaním náročnej situácie, v ktorej sa táto menšina ocitla. Alex premostila koncerty a Fedorovi vnukla podnety, ktoré ďalej rozvinul s kapelou na pódiu. Vtedy sa k nám pridala ďalšia členka kapely Katka Máliková, ktorá priniesla nový zvuk, pozitívny náboj a podporu. Dnes je v Bostone, kde odišla na polroka študovať.
Na záver sa potrebujem ešte raz pozastaviť pri pojme „my“, a to pri kapele za mnou. Lucka Chuťková, Marek Buranovský, Jožo Krupa, Márton a neprítomná Katka. Každý z nich má pre mňa natoľko zaujímavé kapely, že Drť by im mohla byť predkapelou. Zároveň mi nedávajú pocítiť, že toto je jeden z ďalších projektov, sú to pre mňa jedni z najbližších ľudí. Pridávam aj bývalú bookingovú manažérku Táňu Lehockú alebo bývalé manažérky Veronu Stepanović a predovšetkým Martinu Kotlárikovú, ktorá s nami nahrávala album Kruh alebo Špirárala, ako aj grafickú dizajnérku Terezu Maco, ktorá vytvára vizuálnu podobu kapely na všetkých albumoch, a už aj Patríciu Pivoluskovú, ktorá hľadá spôsob, ako zabezpečiť ďalších chod kapely. Toto sú všetko pre publikum neviditeľné, no zato podstatné ženy – osobnosti. Pred nami máme nahrávanie nového albumu Drôtenky so Zuzanou Husárovou a ďalšie koncerty s Fedorom.
A na skutočný záver chcem povedať, že ocenenie je pre kapelu nečakaným zadosťučinením, poctou, a zároveň záväzkom. Myslím si, že Drť môže mať schopnosť niesť posolstvo, že existuje nenásilný a kreatívny spôsob, ako bojovať o slobodu v časoch na pomedzí klamstiev, vraždenia, straty pamäti, prospechárstva a velebenia hlúposti. Umenie má schopnosť byť o krok vopred pred insitnou, hlúpou a zákerne deštruktívnou mocou. Tej trvá o chvíľu dlhšie, kým (ak vôbec) pochopí, o čo nám išlo. Za ten čas môžeme my všetci ostatní dúfať a rozmýšľať o nádeji. Nie každý zvlášť, ale spoločne.
Tretí štúdiový album, ktorý vyšiel 14. marca 2023, si kladie otázku: Je spoločenský vývoj bludný kruh, alebo špirála, ktorá niekam smeruje?
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.