táto téma mi bola vlastne zadaná, no s dobrým oprávnením. Téma moderného „barbarstva“ nám spontánne vyvstala v redakcii pri komentovaní súčasných udalostí. Vrátane posledného teroristického útoku v Moskve, s ktorého (predpokladanými) páchateľmi sa ruské bezpečnostné zložky vysporiadali svojou obvyklou metódou.  

Tá metóda je založená na predpoklade, že vina nie je niečo, čo sa u konkrétnej osoby vyšetruje, ale to, k čomu priznanie z nej vymlátime. Obvinenie sa tu rovná rozsudku. Vyslovenie rozsudku už nie je výsledkom súdneho procesu v pravom slova zmysle, ale vyvrcholením inscenovaného predstavenia, ktoré pred očami divákov prehráva nadčasový príbeh boja absolútneho dobra a zla, scenár, v rámci ktorého je potvrdený rozsudok, ktorý bol aj tak známy na začiatku.

osoba a právo

Nasledujúce tvrdenia možno jednako vztiahnuť na najrôznejšie kriminálne činy, hrôzostrašné aj banálne; môže to byť teroristický útok, lúpežná vražda, daňové podvody, krádež v obchodnom dome alebo sprenevera firemných peňazí.

Vina v kriminálno-právnom zmysle je pripísateľná osobe, u ktorej sa predpokladajú isté rozumové kapacity, a teda schopnosť rozpoznať povahu svojich skutkov (aj vtedy, keď na ich oprávnenosti fanaticky trvá, ba aj vtedy, keď sa u nej preukáže úplná morálna skazenosť). U takejto osoby sa predpokladá, že vie, prečo je pred súdom, z čoho je obvinená; predpokladá sa, že je schopná prebrať zodpovednosť za svoj skutok, teda rozpoznať ho ako svoj skutok. Priznanie vynútené mučením je nevierohodné. Aj vtedy, keď je pravdivé, sa stáva vlastne prebytočným. Postačilo by, ak by sme dotyčného rovno odovzdali do rúk kata, alebo ho sami zlynčovali. Ak, pravda, medzitým nechceme usporiadať predstavenie, ktoré vytvára zdanie riadneho procesu, a zároveň dodáva poprave auru posvätného úkonu. (Aj tie režimy, ktoré pohŕdajú právom, nepohŕdajú užitočnosťou verejných rituálov.)