bol to aj výsledok radu pokusov a omylov, ktoré sa vyjavovali priamo v priebehu operácií. To všetko malo svoj ekonomický a politický kontext. Politický význam má aj morálny problém civilných strát. Kontroverzie tejto veci trvajú dodnes a nanovo sa objavujú v znepokojivých súvislostiach, keď môžu byť a aj bývajú politicky zneužité. (Napríklad nemecká a rakúska krajná pravica s obľubou používala frázy o spojeneckých vojnových zločinoch a zločincoch, a na tejto téme sa zjavne pokúša politicky zarábať aj súčasná AfD.)

Nezabúdajme ani, že skúsenosti (aj hrôzy) strategického bombardovania v druhej svetovej vojne formovali aj úvahy v čoskoro nasledujúcej ére atómových a termonukleárnych zbraní. O čo teda presnejšie išlo?

problém sa vracia

Pojmové rozlišovanie medzi „taktikou“ a „stratégiou“ je historicky mladé. Oba termíny sa aj počas väčšiny novoveku prekrývali a zamieňali. V zásade však môžeme pod „taktikou“ rozumieť predovšetkým náuku o vedení boja, kým „stratégia“ sa týka celkového priebehu, cieľov či výsledkov vojny. V prípade letectva môžeme tradične pod jeho „taktickým určením“ chápať predovšetkým podporu pozemných operácií a činnosť na bojisku; a pod „strategickým určením“ akcie zamerané proti zázemiu, zdrojom, produkcii a infraštruktúre nepriateľa. Toto rozlíšenie sa stáva opätovne problematickým o to viac, o čo viac sa stiera hranica medzi frontom a zázemím, a toto stieranie je už vzhľadom na povahu modernej vojny všeobecne, a vojenského letectva zvlášť, priam zákonité. Samozrejme, že celý problém je ešte ťažší (a radikálne znepokojivý) s príchodom nukleárnych zbraní.