rozhodnutie mať mačku je vždy polovičaté, ak sa bavíme o mačke jednej. Všetci skúsení mačkári vám povedia, že kým je mača malé, treba mu doviesť partiu. Je to win win situácia. Nikto sa nevie tak zahrať s mačaťom ako iné mača. Skúste to na plný výkon vy a o chvíľu si budete striekať na škaredo poškriabané ruky dezinfekciu. Mačky sa strašne domlátia bez následkov (sú to bojové hry samozrejme, nie naozaj, ale zbrane používajú naozajstné) a láskyplne spolu zaspia. Čiže, s dvoma máte viac pokoja a obe strany majú viac zábavy, aj keď niekedy je to naozaj dobrodružná jazda. Ale veď o to ide tiež. Nie každý máme guráž na to, vyliezť na Mount Everest alebo, skákať zo skaly padákom base jumpy. Toto je niečo podobné, ale nezabijete sa.

V prvej časti Zápisky kocúrika Aňka hovorím o tom, ako mi zletel z neba. V druhej časti, ktorá je trochu všeobecnejšia, varujem pred istým typom hier.

Po tom, čo som si doviezol domov Aňka a moja milá mi významne vztýčenými dvoma prstami naznačila, že jedna je málo, začali sme s mojou zvolenskou mačacou gurujkou Slávou rozoberať, koho by som tak ešte adoptoval. 

Keď som videl na fotke Betty, vedel som, že to bude ona. Nádherná čiernobiela mačka farebného vzoru Tuxedo, čo znamená smoking. Toto je ona na jej prvej fotke ešte z dočasky. Zaiskrilo to riadne a určite sa mi nečudujete. A keďže som trochu vizuálny estét, už som mal pred očami priamo hollywoodsky mačací pár.

Kolegyňa Marína Gálisová niekde začula, že tuxedo mačky sú najinteligentnejšie, ja to beriem s rezervou, prečo by nejaká mačka mala byť intelektuálne zvýhodnená farbou, ale pravda je, že sú vždy super spoločensky oblečené. Táto budúca moja navyše má čiernu masku aj cez nos. Keby to bol kocúr, bol by Batman, ale je dievča, tak bude Betty, teda Betka.

10 000 rokov spolužitia

Ak si myslíte, že mačky sú sebastredné egoistické tvory, ktoré žijú len pre seba a všetko a všetkých okrem vlastného pohodlia majú na háku, dosť sa mýlite. Počas asi 10-tisícročného spolužitia s človekom sa naučili niečo, čo ich predkovia, africké divé mačky, ktoré sú druhom mačky divej, v prírode nemali a nemajú: komunitného ducha. Domáce mačky vedia žiť v spoločenstve a vytvárať si sociálne väzby medzi sebou a s človekom. Môžme sa pokojne pochváliť, že je to naša zásluha. Tie sociálne rebríčky nie sú také rigidné ako u psov, ale sú. A, áno, mačky nás vedia zaplaviť láskou, ktorá nemá nič spoločné s vypočítavosťou. Áno, aj mačky nás počúvajú, aj keď, pravda, väčšinou sa zariadia podľa seba. Ale to nás na nich fascinuje: sú slobodné bytosti. A my to máme na nich radi a možno im to trochu závidíme. Ja teda určite.

Toto je africká, divo žijúca mačka. Podobnosť s tou európskou je zarážajúca. Len je väčšia.

wikipedia

prichádza Betka

Betka neprišla do nášho života tak teatrálne (dodávkou so slatinským chlebom o druhej v noci) ako Angie, ale tiež štýlovo - v aute festivalu Grape. Vypustil som ju v byte, asi na pol sekundy sa očuchala s Aňkom a okamžite si odtrielila hľadať, kde by sa ukryla. Navigoval som ju do na to pripravenej hosťovskej izby. Mal som informácie, že Betka je veľmi plachá (aj keď socializovaná) a určite by som mal mať pre ňu pripravenú izbu, kde ju môžem zavrieť s jedlom, vodou a improvizovaným záchodíkom. Našťastie takú mám. Zavrel som ju v nej a v tej chvíli sa vyparila. Zmenila skupenstvo a skrátka nebola. Toto ma naučila Betty:  že mačky môžu meniť skupenstvo. O sporadickom prechode do pevného skupenstva svedčil len rozhrabaný záchod s pomerne pevnými produktmi. O granuliach som si nebol úplne istý, zdalo sa mi, že ich neubúda a ani dobrého mäsa z taštičky, a to už je na pováženie. Aňko po nej dedil nezjedené dobroty.

naháňačka a skrývačka

Po dvoch dňoch separácie som dostal pokyn, aby sme započali s opatrnou socializáciou. Čo znamenalo, že som ju vyvrel z azylovej izby. Socializovala sa tak, že si našla v gauči IKEA priestor, o ktorom zrejme mali jeho návrhári len veľmi matné tušenie a tam prebývala, videl som v štrbine iba jej biele ponožtičky. Ak nebola tam, nebola nikde. Myslím, že opäť zmenila skupenstvo a smiala sa mi, ako ju hľadám, niekde spod stropu. V noci (a asi aj v mojej neprítomnosti) podnikala výpravy ku granuliam, vode a záchodu, s tým jedlom sa mi uľavilo. Ale v noci ma prebúdzal jej mačací plač. Bála sa, bola odtrhnutá od brata, pochádzali z osady, ktovie čo prežili. Ledva čo si zvykla na dočasnú opatrovateľku, už bola zase v neznámom svete. Bol som smutný.

Angieho už prestala zaujímať, okázalo jej (ne)prítomnosť ignoroval a robil si svoje. To nebolo dobré. Chceli sme to inak. Vypchal som priestor v gauči handrami. Veď ty si sa doskrývala, moja zlatá. Nedoskrývala. Vliezla pod handry, to som zistil, keď som ju najprv hľadal dve hodiny.

Poznáte film Hon na myš, kde kvôli jednej drzej myši zdevastujú vzácny drevený dom od slávneho architekta? No tak to až tak nehrozilo, ale fakt som zariadenie môjho bytu dôkladne rozobral. Gauč stál na čele, posteľ na boku, skrinky odsunuté. A sviňa Betka nikde. Fakt, tak som ju v hlave nazval, že sviňa, nech ma mačací boch skárä. Začal som to brať trochu osobne. Aj som ju ľutoval, aj som sa na ňu pomaly začal hnevať, a nevyznal som sa v mojich pocitoch.

Medzitým som, zrútený, zavolal Sláve. Je to už týždeň a mačka nikde (neskôr mi veterinár povedal o mačke, ktorá bola v plynnom skupenstve celý život okrem jedenia). No nič, použijeme klietku, povedala. To je osvedčený nástroj na asociálne mačky. Robí sa to tak, že do bytu sa umiestni veľká psia klietka a do nej mačka s prepravkou kde sa môže skryť, záchodom a jedlom. Necíti sa byť uväznená, naopak, pociťuje bezpečie. A zároveň vidí, že to, čo ju obklopuje, ju nejako neohrozuje. Stačí pár dní, a je doma. Dostal som kontakt na pani v Bratislave, ktorá mi môže klietku požičať. Bol štvrtok a volal som jej, že si teda v piatok po ňu prídem.

Betka ma musela počúvať a predstava klietky sa jej ani trochu nepáčila. V ten večer sa zhmotnila. trochu sa pohrala s Aňkom, spolu sa pobavili s laserom, ktorý som im púšťal po podlahe a zaliezla. Bol som šťastný a dojatý. 

Zhmotňovala sa stále častejšie, až sa stala úplne naša. 

Rýchlo sa z nej vykľula fantastická mačacia osobnosť, ktorú občas prezývam Marlénka (Marlene Dietrich). Noblesná, charizmatická, sebavedomá, vkusne koketná a, teda, vždy skvele oblečená. 

Ale o tom (a inom) nabudúce.