porovnávať Babij Jar a Slavín je na prvý pohľad možno trochu drsné, ide však o to, že oba príklady dobre ilustrujú protiľahlé hranice politiky (ne)spomínania, ktorá nás sprevádzala štyridsať rokov a ktorej sme sa dodnes tak celkom nezbavili. Sovietsku politiku pamäti – a išlo skutočne o politiku, dôsledne uvádzanú do praxe – charakterizoval rozporuplný vzťah k obeti. Na jednu stranu všadeprítomné pomníky, filmy, školské osnovy a oslavy pripomínali, že to bola Červená armáda, kto za cenu krvavých strát vyhnal nacizmus z tejto polovice Európy. Hrdinský rachot víťazných tankov na Karlovom moste však celkom prehlušoval pripomienku hĺbky vojnového utrpenia. 

Slavín reprezentuje práve spomienku aktívne presadzovanú. Nad hrobmi takmer siedmich tisícov vojakov a vojačiek Červenej armády vztýčilo Československo v rokoch 1957 – 1960 mohylu z čierneho mramoru korunovanú sedemmetrovou sochou na stĺpe, ktorý sám meria štyridsať metrov. Túto neodškriepiteľnú dominanciu nad mestom podčiarkuje ešte zbúranie veže neďalekého kostola Panny Márie Snežnej, ktorá vraj mala čistej siluete zavadzať. Takmer okamžite po postavení bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a stal sa povinnou jazdou zahraničných návštev, ktoré sa tak celkom príznačne chodili v Československu klaňať sovietskym mŕtvym.