celý svet sledoval začiatkom júna 1989 udalosti, ktoré sa odohrávali na pekinskom Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men). Tretie najväčšie námestie sveta, ktoré zodpovedá rozlohou veľkosti Vatikánu sa v protiklade so svojim názvom stalo symbolom tragédie. Tisíce ľudí, ktorí na ňom požadovali demokratizáciu krajiny rozohnal brutálny zásah armády. V utorok 4. júna uplynie od krvavého potlačenia prodemokratických protestov na Námestí nebeského pokoja 35 rokov.
Protesty vyprovokovala smrť bývalého generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny Chu Jao-panga. Prví študenti sa začali na Námestí nebeského pokoja zhromažďovať prakticky vzápätí po smrti tejto vedúcej osobnosti demokratizácie čínskej politiky, ktorý zomrel 15. apríla 1989. V roku 1987 ho vnútrostranícki súperi odstavili od moci, pretože pre konzervatívne krídlo v strane predstavoval buržoázny liberalizmus.
Pietne akcie za reformného politika veľmi rýchlo prerástli do manifestácií za prehĺbenie demokratických zmien, za slobodu prejavu, tlače a potieranie korupcie, pričom protestné zhromaždenia sa rozšírili aj do ďalších miest. Nádej, silu a odhodlanie ich účastníkom vlieval aj sovietsky vodca, otec „perestojky“ (prestavby) a „glasnosti“ (otvorenosti) Michail Gorbačov, ktorý bol v tom čase na návšteve Číny.
Vo vedení čínskej komunistickej strany sa vytvorili dve názorové skupiny - umiernené krídlo, ktoré odporúčalo cestu dialógu reprezentoval generálny tajomník strany Čao C'-jang, zatiaľ čo stúpencov tvrdej línie a použitia sily predstavoval hlavne premiér Li Pcheng, čo mu vynieslo prezývku „Mäsiar z Tchien-an-men“.
Definitívne rozhodnutie padlo 2. júna 1989, kedy dostala armáda rozkaz vyčistiť Námestie nebeského pokoja, ako aj priľahlé ulice. V noci z 3. na 4. júna obkľúčila námestie a protestujúcich po šiestich týždňoch brutálne rozohnala.
Pri krvavom potlačení demonštrácií prišli o život stovky ľudí, avšak ani dnes nie je známy presný počet obetí. Podľa čínskeho vedenia prišlo o život takmer 300 ľudí, čínsky Červený kríž však uviedol 2600 mŕtvych a na základe v roku 2017 odtajnenej depeše bývalého britského veľvyslanca v Číne Alana Donalda sa počet ľudí zabitých armádou odhaduje na viac ako 10.000.
Zatiaľ čo svet si krvavé udalosti v Pekingu, ku ktorým došlo pred 35 rokmi pravidelne pripomína, v samotnej Číne je táto udalosť tabuizovaná. Symbolom pekinského masakra sa stala ikonická fotografia, ktorá bola vyhotovená len jeden deň po tragédii. Zachytáva muža, ktorý sa pokúša sám na Námestí nebeského pokoja zastaviť kolónu tankov.
Pred 35 rokmi sa vedenie Čínskej ľudovej republiky rozhodlo nasadiť proti svojim nespokojným občanom armádu. Komunistické režimy v Európe sa otriasali v základoch, socialistické zriadenia sa rútili. Čínski komunisti to pozorovali s hrôzou. Na rozdiel od svojich európskych súdruhov sa však rozhodli, že oni sa moci – dobrovoľne alebo nedobrovoľne – nevzdajú. Demonštrantov, ktorí volali po demokracii a slobode, preto nemilosrdne rozohnali tankami.
Masaker, ktorý sa odohral v centre Pekingu, je ešte aj dnes zahalený rúškom tajomstva. Nevieme ani to, koľko presne bolo obetí komunistickej represie – odhady sa veľmi líšia, pohybujú sa od stoviek až po tisícky. Prispieva k tomu najmä skutočnosť, že čínsky režim udalosť úplne a totálne (tak totálne, ako to umožňuje len totalitný režim) vymazal z histórie. V Číne a na čínskych sociálnych sieťach sú udalosti zo začiatku júna 1989 tabu, nesmie sa a ani sa o nich nehovorí. Odvaha študentov a ľudí volajúcich po slobode by však zabudnutá byť nemala.
Masaker na námestí Nebeského pokoja je dodnes pripomienka toho, že kým komunistické režimy v Európe sa po roku 1989 zrútili, čínsky režim rozpad východného bloku prežil. A dnes sa mu darí viac ako kedykoľvek predtým.