ak existuje hormón nenávisti, tak je to oxytocín. Áno, ten, ktorý je zároveň hormónom nehy, starostlivosti, ľahkého pôrodu a dojčenia, materinskej lásky.

láska, nenávisť, empatia a slobodná vôľa

Stojí za tým komplex chemických reakcií v našom organizme, ale zjednodušene povedané je to tak preto, lebo oxytocín vyvoláva intenzívne pozitívne city k tomu, koho/čo pokladáme za svojho/svoje. K potomstvu, rodičom, rodine užšej i širšej, vlastnému spoločenstvu. Lenže z týchto pozitívnych pocitov vyplýva aj silné ochranárske nutkanie, a to môže zase vyvolávať aj silnú negativitu: voči tomu, o kom sa nazdávame, že by mohol našich milovaných ohroziť. A tak sa milujúcej čerstvej matke po pôrode sníva, že niekto ohrozuje jej novorodenca, a v tom sne tá milujúca matka podniká pre ochranu dieťaťa brutálne kroky, o ktorých povahe nechcete vedieť nič bližšie. Po prebudení je šokovaná, ale zase nie úplne – vie, že keby to bolo nutné, zopakuje ich aj v bdelom stave. Takéto hormonálne záplavy časom a v bdelosti zreguluje racionalita, ale nie je náhoda, že v najextrémnejších momentoch môžu byť reakcie ľudí v rôznych spoločnostiach podobne prudké. Práve preto, že nenávisť sa v našom organizme takto viaže s láskou, je večná: ako všetky necnosti, ktoré vychádzajú z príliš intenzívnych alebo nadmieru narastených, hypertrofovaných cností.

Našťastie nie sme len hračkou hormónov, máme slobodnú vôľu, čiže sa vieme rozhodnúť, či nejako budeme konať alebo nie. A máme aj niečo, čo sa nazýva empatia – je to dar, naša schopnosť vnímať cudzie utrpenie ako vlastné, cudzie potreby ako blízke našim a tvár blížneho – pardon za ten mierne teologický termín – ako tvár niekoho podobného nám samým.