slovensko bolo štátom, ktorý nechal dobrovoľne vyviezť 70-tisíc svojich obyvateľov do táborov smrti a za každého ešte zaplatil 500 ríšskych mariek. Pričom to nebola žiadna podmienka prežitia, Dáni napríklad deportácie odmietli a za svojich spoluobčanov sa postavili.

Slováci si, naopak, deportácie doslova užívali – teda hlavne majetok, ktorý po Židoch zostal. Antisemitizmus bol absolútne pevnou súčasťou štátnej doktríny a doslova ľudových tradícií. Spomeňme si na jeden z jeho prejavov: Nenávisť ku krčmárom, ktorí boli podľa osvietencov dôvodom alkoholizmu slovenského národa. Teda nie tí sú na vine, ktorí alkohol chcú, ale tí, ktorí im ho nalejú. Podobá sa to aj na modernejšie výpady proti bankárom, ktorí si dovoľujú brať za pôžičky úroky – podľa antisemitských hlásateľov je to židovská nehoráznosť. 

Predstavitelia Slovenského štátu sa radi chválili, že protižidovské zákony sú u nás prísnejšie ako v Nemecku. Tieto zákony boli vydané 9. septembra 1941 a obsahovali 270 paragrafov. Na rozdiel od norimberských zákonov, ktoré vychádzali z biologického rasizmu, slovenské zákony sa zamerali na židovskú rasu a vyznanie. Ľudácki radikáli dokonca boli za to, aby aj hospodársky významní Židia, ktorí neboli pre svoj spoločenský význam deportovaní, žili v nejakých oplotených getách a chceli „určiť tejto pliage miesto, obohnané plotom z drôtu, aby mohla byť kontrolovaná aj v súkromnom živote.“