„gnóza“ (grécky gnósis) znamená pôvodne poznanie, dokonalé duchovné poznanie, alebo aj poznanie oslobodzujúce a spásonosné. Už v priebehu svojich starovekých dejín sa tento pojem významovo vyvíjal a nadobúdal radikálny charakter. Gnostické náuky teda majú dlhú históriu a široký rodokmeň. Boli veľkolepo pôsobivé vo svojej obrazotvornosti, šokujúco inovatívne vo svojej symbolike, nekompromisne univerzálne vo svojich nárokoch. A s prispením rôznych faktorov sa eventuálne mohli stať základom radikálnych sektárskych učení, ktoré mali vysoko rozvratné účinky na spoločnosť a jej inštitúcie.

Gnóza alebo gnosticizmus ako systematický spôsob myslenia predstavuje teda veľmi rozsiahly študijný materiál, a ak sa zahĺbime do jeho konkrétnych prejavov a vodcovských osobností, starých či moderných, ľahko sa nám stane, že pre stromy neuvidíme les. Preto musíme pre naše potreby (aj pre náš obmedzený priestor) „extrahovať“ hlavné, konštitutívne črty tohto typu myslenia. A aby sa čitateľ hneď na začiatku neunudil nadbytočnými učenosťami a nezrozumiteľnou terminológiou, odrazíme sa od jedného ilustratívneho príbehu z 20. storočia.

utečenec 

Eric Voegelin (1901 – 1985) bol nemecký, neskôr americký politický filozof a neoblomný kritik totalitných ideológií 20. storočia. V čase, keď ešte pôsobil v Nemecku a Rakúsku, stal sa známym svojou kritikou ideológie nacionálneho socializmu. Nacisti si pri všetkej svojej tuposti nemohli nevšimnúť, že im vidí do žalúdka, a nemohli mu to ani odpustiť. 

V roku 1938 aj v súvislosti s Anschlussom Rakúska stále viac „prituhovalo“ aj na viedenskej univerzitnej pôde. Voegelin zrazu zistil, že je v zátvorke pri mene v rôznych publikáciách označovaný za Žida. Fíha! To bolo niečo, čo sám o sebe nevedel. Keď pátral, kto a s akými indíciami začal o ňom šíriť túto skvelú novinu, dopracoval sa až k istému akademicky titulovanému blbcovi, ktorý po vyhýbavých rečiach nakoniec vysvetlil dôvod svojej domnienky podozrením, že Voegelin je, skrátka, príliš chytrý, chytrejší než „naši ľudia“ (sic). („Unsere Leute sind nicht so intelligent wie Sie!“)

Voegelin začal byť terčom obťažujúcej pozornosti gestapa. V poslednej chvíli sa mu pred zatknutím podarilo uniknúť do Švajčiarska. Na americkom konzuláte v Zürichu, kde čakal na vízum, bol tamojšiemu vicekonzulovi evidentne podozrivý. Keď vysvitlo, že žiadateľ nie je ani Žid, ani komunista, ani rímsky katolík, mladému štátnemu služobníkovi akosi nebolo jasné, aký má táto osoba problém, že uteká z Rakúska obsadeného nacistami. Možnosť, že Voegelin mohol byť jednoducho človekom, ktorý ešte neprišiel o rozum a móresy, vyzerala asi príliš banálne na to, aby za tým nebol nejaký kostlivec v šatníku. (Všetko nakoniec dobre dopadlo a v roku 1944 Voegelin obdržal štátne občianstvo USA a dostala ho aj jeho manželka, ktorej sa medzitým podarilo emigrovať vlastnou cestou.)

šok a anamnéza 

Pointa spomenutého príbehu sa skrýva v jeho pozadí. Netýka sa len adekvátnosti úradníckych kolónok v konfrontácii s utečencami pred nacizmom. Nevyčerpáva sa ani tým príšerným kolapsom nemeckého ducha v 30. rokoch 20. storočia. Ide o širší problém s oveľa dlhšou históriou. Vedomie liberálne demokratického Západu nebolo pripravené na konfrontáciu s nacizmom a komunizmom. Šok, ktorý ich vyčíňanie spôsobilo, bol šokom z niečoho, čo Voegelin chápal ako vyvrcholenie dlhého procesu komplexnej deformácie vnímania reality v modernom myslení pod vplyvom istých ideí, zviditeľňujúcich sa výrazne od 18. storočia. Vývoj akceleroval v 19. storočí a vyvrcholil nástupom totalitných mýtov 20. storočia. „Európa nemala pojmové nástroje na uchopenie hrôzy, ktorá ju postihla,“ hovorí k tomu Voegelin v zobraných prednáškových textoch pod názvom Veda, politika a gnosticizmus z konca 50. rokov.