túto „demokratickú recesiu“ charakterizuje nielen vzostup autoritárskych veľmocí ako Rusko a Čína, ale aj recidíva mnohých krajín, ktoré po novom ašpirovali na demokraciu – to sa týka napríklad Tuniska, Mjanmarska, Salvadoru a Gruzínska. Najzlovestnejšie však pôsobí vzostup populistických nacionalistických hnutí v starších demokraciách – v USA, Indii a niekoľkých európskych krajinách. Rovnako hrozivo sa javí zdanlivá strata dôvery v to, že demokracia ako forma vlády je nadradená ostatným.

V Spojených štátoch amerických sa táto strata dôvery viditeľne prejavuje na oboch koncoch politického spektra. Na póle progresívnej ľavice aktivisti z generácie Z odsudzujú liberalizmus ako prekonanú doktrínu generácií svojich rodičov alebo dokonca starých rodičov, doktrínu, ktorá žalostne zlyhala pri dosahovaní sociálnej spravodlivosti alebo obmedzení moci korporácií. Mnohí z týchto progresívnych mladých v novembrových voľbách odmietnu dať hlas Joeovi Bidenovi, ktorého pre jeho podporu Izraela nazvali „Genocide Joe“. Napravo je zase zreteľná túžba po autoritárskej moci, ktorá čoraz nepokrytejšie zaznieva od budúceho republikánskeho kandidáta na prezidenta – toho, ktorý už raz odmietol akceptovať výsledok volieb. 

Tento globálny úpadok demokracie má – neprekvapivo – osobné dôsledky pre mňa, autora článku Koniec dejín?, ktorý vyšiel v roku 1989, a tiež jeho rozšírenej knižnej verzie Koniec dejín a posledný človek, ktorá vyšla v roku 1992.