keď sa druhá svetová vojna chýlila k svojmu nevyhnutnému koncu, víťazné veľmoci uvažovali, ako zabrániť tomu, aby sa takýto ničivý konflikt zopakoval. Spojené štáty, Veľká Británia a Sovietsky zväz sa nakoniec dohodli na vytvorení svetovej organizácie, ktorá mala byť garantom mieru a spolupráce medzi štátmi. Vznikla Organizácia Spojených národov, ktorej Charta, teda zakladajúca listina, bola podpísaná 26. júna 1945 v americkom San Franciscu. 

Už od jej podpisu sa však stále jasnejšie ukazovali nezhody medzi veľmocami. Ich spolupráca bola vynútená vojnou – po porážke nacistického Nemecka prišla o svoj zmysel. V čase podpisu Charty si to však len málokto chcel priznať, hoci už všetci začínali tušiť, že mierové spolužitie komunistického Sovietskeho zväzu s demokratickým Západom bude (prinajmenšom) veľmi náročné.

Nechceli si to priznať ani naši, slovenskí a českí diplomati, ktorí v roku 1945 svetovú organizáciu pomáhali formovať. Československo bolo zakladajúcim členom OSN a nemalou mierou sa zaslúžilo o to, ako dnes organizácia vyzerá a funguje – v tom dobrom aj zlom zmysle. Československí diplomati boli totiž od začiatku v tieni svojich sovietskych kolegov. Tí im rozkazovali, čo majú prijať a čo odmietnuť, čo presadzovať a čo, naopak, blokovať. Bola to predzvesť toho, aký bude po vojne vzťah medzi Prahou a Moskvou. Ale aj toho, ako bude nasledujúce desaťročia fungovať samotná OSN.