prológ

Otcovia maďarskej ústavnosti vytvorili na začiatku 90. rokov systém, do ktorého zakódovali potrebu konsenzu ústavnej väčšiny nielen v prípade samotného základného zákona, ale aj v prípade zásadných noriem, ako bol volebný zákon, zákon o samosprávach a, samozrejme, mediálny zákon. Nik totiž nepočítal s tým, že ústavnú väčšinu môže získať jediné zoskupenie (pričom kresťanskí demokrati sú dodnes vlastne len takým apendixom Fideszu), a nutnosť širšej dohody sa ukazovala ako dobrá protiváha vládnutiu s autoritatívnymi prvkami.

Mediálny zákon, schválený v roku 1995 a na rozdiel od slovenskej praxe regulujúci všetky médiá, prešiel aj s podporou vtedajšej opozície. Na jeho základe fungovali aj verejnoprávna Maďarská televízia, Maďarský rozhlas, pôvodne krajanom určená satelitná TV Duna a tiež Maďarská tlačová agentúra (MTI). Tento zákon umožnil „zduálniť“ televízny priestor a mohli vzniknúť súkromní vysielatelia (TV2 v 1996, RTL-Klub v 1997 ako prvé) a na trhu vysielateľov existovala súťaž a fungoval trh. Zaujímavo definoval regulačné orgány: okrem Rady pre rozhlas a televíziu (frekvenčná rada) mali všetky verejnoprávne subjekty vlastné odborné kuratóriá, v ktorých bol predpísaný istý pomer vládnych a opozičných strán: keď sa menili pomery vo vláde, menilo sa aj kuratórium doplnením členov, takže v roku 2009 napríklad kuratórium Maďarského rozhlasu malo vyše dvadsať členov.