keď Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko po víťazných voľbách v júni 1992 zostavilo vládu a začalo byť jasné, že spoločný štát sa rozpadne, základné zahraničnopolitické smerovanie Slovenska sa dostalo väčšmi do popredia. V pôvodnej koncepcii zahraničnej politiky koncom roka 1992 (pripravoval ju mladý analytik Svetoslav Bombík) sa hovorilo nielen o zapojení do európskych spoločenstiev, ale aj o orientácii na členstvo v NATO. 

Voči tomu však panovala vo vedení HZDS určitá zdržanlivosť. Objavili sa úvahy, či by naším špecifickým východiskom ako štátu medzi Západom a Východom nemala byť neutralita. Opakovane sa vynárala predstava Slovenska ako akéhosi „mosta“ medzi Východom a Západom. Udržiaval sa názor, že si „netreba nasadzovať nový chomút, len čo sme sa zbavili starého“. 

Postupne sa však parlamentné strany vrátane HZDS zhodli nielen na potrebe integrácie Slovenska do Európskej únie, ale aj na podpore pridruženia Slovenska k NATO. Koncom roka 1993 prezident SR Michal Kováč vo svojom prejave pred štábom NATO v Bruseli mohol vyhlásiť, že integrácia Slovenska so Západom, kooperácia s NATO a s Európskou úniou sú dnes „želaním všetkých parlamentných a takmer všetkých mimoparlamentných strán“. 

Ako sa v tom čase stavala k otázke vstupu do NATO verejná mienka? Bezprostredne po rozdelení ČSFR bola ešte dôvera k NATO pomerne  nízka, v priebehu niekoľkých mesiacov sa však táto téma väčšmi dostala do pozornosti občanov a zhruba od októbra 1993 sa postoje preklopili v prospech dôvery, ktorá odvtedy prevažovala nad nedôverou. 

Okrem verejnej mienky bolo dôležité, že po odvolaní Vladimíra Mečiara v marci 1994 nastúpila koaličná vláda Jozefa Moravčíka vyznačujúca sa proreformnou ekonomickou politikou, neautoritárskym štýlom vládnutia i ústretovými krokmi voči maďarskej národnostnej menšine. Parlament prijal Obrannú doktrínu SR, ktorá si položila za cieľ „získanie plnohodnotného členstva v NATO“. Medzinárodná prestíž Slovenska bola symbolicky potvrdená pozvaním prezidenta Michala Kováča na oslavy 50. výročia vylodenia Spojencov v Normandii, ako aj účasťou hláv štátov na oslavách 50. výročia SNP v Banskej Bystrici.

čierna diera Európy

Po voľbách na jeseň 1994 sa to začalo zásadne meniť. HZDS vstúpilo do koalície so Slovenskou národnou stranou a Združením robotníkov Slovenska. V januári 1995 síce vláda vo svojom Programovom vyhlásení konštatovala, že „základný smer bezpečnostnej orientácie SR predstavuje úsilie o získanie členstva v Severoatlantickej aliancii“, ktorú považuje za „najefektívnejšiu existujúcu bezpečnostnú organizáciu a členstvo v nej súčasne za možnosť získania efektívnych bezpečnostných záruk“, avšak svojím správaním sa postavila proti preambule k zakladajúcemu dokumentu NATO z apríla roku 1949, kde sa doslova píše: „Zmluvné strany sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho štátu.“ 

DRAHOTÍN ŠULLA/TASR5. októbra 1995 Viedeň, Rakúsko: Tlačová konferencia Michala Kováča ml. v hoteli Astron po tom, čo bol násilne unesený Slovenskou informačnou službou a prevezený za hranice Slovenska.

Mečiarova garnitúra  začala uplatňovať autoritárske spôsoby vládnutia. Politická konfrontácia na všetkých úrovniach spoločnosti sa stupňovala, spory medzi premiérom a prezidentom sa vyhrocovali. Slovensko sa síce stále formálne hlásilo ako kandidát na integráciu, avšak „valcovanie opozície“, znásilňovanie ústavnosti vrátane vládou zmareného referenda o priamej voľbe prezidenta a napokon politické gangsterstvo v podobe únosu prezidentovho syna vyústili do toho, že táto etapa znamenala nielen ohrozenie liberálneho konštitucionalizmu, ale aj zmarenie šancí na začlenenie do demokratického Západu.

Treba tiež povedať, že dve vládne strany, ZRS a SNS, a ich lídri sa proti členstvu SR v NATO po celý čas otvorene stavali. V októbri 1995, už po únose prezidentovho syna, predseda SNS Ján Slota v rozhovore pre ruskú agentúru ITAR−TASS spochybnil vstup Slovenska do NATO, keďže „jadrové zbrane Aliancie rozmiestnené na území SR by boli namierené proti Rusku“. Slovensko by podľa neho nemalo vstupovať do rozličných vojenských blokov a malo by si uchovať neutralitu. Navyše, „neúmerné rozširovanie“ NATO o bývalé socialistické krajiny „destabilizuje kontinent“. Jeho kolega Víťazoslav Moric v parlamente vyhlásil: „Diktát Bruselu podľa mňa začína byť horší ako diktát Moskvy!“  Podľa Slotu by členstvo v NATO „zruinovalo tento štát, čo je možno aj cieľ“. A Ján Ľupták, ktorý opakovane tvrdil, že nepotrebujeme NATO, lebo „my žijeme v mieri“, v prejave v Banskej Bystrici 1. mája 1997 vyhlásil: „Naše stanovisko je jednoznačné: Do NATO nevstúpiť!“

Dodajme tiež, že okrem početných podporovateľov vstupu Slovenska do NATO z mimovládneho priestoru tam pôsobili aj jeho odporcovia. Tak napríklad Matica slovenská svoj postoj vyjadrila na svojom valnom zhromaždení v septembri 1995. Delegáti schválili memorandum, podľa ktorého „Matica neprijíma obmedzovanie štátnej suverenity Slovenskej republiky pri začleňovaní Slovenska do medzinárodných štruktúr“. V nasledujúcom období stanovisko Matice vyjadrovalo v niekoľkých článkoch v Slovenských národných novinách jej politologické oddelenie, podľa ktorého „Matica slovenská ako inštitúcia hlboko ľudská nemôže podporovať účasť SR vo vojenských blokoch“. Písalo sa o tom, že „ak je NATO naozaj defenzívny blok a jeho hranice sú naozaj hranicami mieru a stability, tak sme vlastne úplne bezpeční, pretože po prijatí ČR, Poľska a Maďarska do NATO budeme doslova uložení v severoatlantickej vatičke“. V roku 1998 zaznelo tvrdenie, že „princíp neutrality a vojenskej neangažovanosti nemôže byť pre Európu zavrhnutiahodný, pokiaľ je Európa demokratickou“. 

VLADIMÍR BENKO/VTEDY/TASR22. máj 1997, Bratislava: Starostka mestskej časti Rusovce Eva Papánková s referendovými hlasovacími lístkami o vstupe Slovenska do NATO. Referendum bolo neplatné, zaužívalo sa jeho označenie „zmarené“.

Slovensko začalo byť považované slovami Madelaine Albrightovej za „čiernu dieru Európy“. Vyslovila sa tak počas stretnutia s prezidentom Kováčom v januári 1998. V tom čase už Slovensko zaznamenalo prepad na medzinárodnej scéne, keď nedostalo pozvánku do NATO a bolo zaradené iba do druhej skupiny kandidátov na vstupné rozhovory o členstve v EÚ. Vládna garnitúra tento neúspech zľahčovala, kamuflovala, mystifikovala výrokmi o „pohŕdaní Slovenskom“, o „sprisahaní“ voči nemu, o podceňovaní pripravenosti našej armády.