tak ako pri témach predchádzajúcich príspevkov, aj tu sa ukazuje súvislosť s istými základnými problémami ľudskej, teda našej existencie. Že tento problém má svoj významný politický rozmer, netreba azda zvlášť zdôrazňovať.
Starým Grékom vďačíme za pojem politickej obce (polis) aj člena politickej obce: občana (polités). Polis sa niekedy prekladá ako „mestský štát“, nejde však len o štát v modernom chápaní; politická obec je zároveň spoločenstvom občanov, oboje sú vlastne synonymá (pozri: Aristoteles: Politika 1252a1-7). Ale kto je kosmopolités, svetoobčan? Kedy, za akých okolností a prečo vôbec sa o ňom začalo hovoriť? Čo znamená byť občanom sveta ako univerzálneho poriadku všetkých vecí, teda vlastne: „občanom vesmíru“?
pojmové posuny a zmätky
Pôvodným negatívnym protikladom pojmu občana v antickej polis nebol kosmopolités, ale idiotés: súkromník, neobčan, človek, ktorý žije po svojom, o záležitosti obce sa nezaujíma alebo je o túto možnosť pripravený. Byť občanom nebola samozrejmosť; bolo to privilégium faktickej menšiny obyvateľstva obce, dospelých slobodných mužov, ktorí mali na výkon verejných funkcií, na svoju sebarealizáciu vo verejnej sfére dostatok prostriedkov a voľného času. Súkromie nebolo sférou slobody. Sloboda sa uplatňovala vo sfére verejnej, v politicky činnom živote. (Ak, pravda, nehovoríme o zvláštnej sebarealizácii v kontemplatívnom živote filozofa, ktorý bol s politicky činným životom občana vždy v istom neredukovateľnom napätí príležitostne prechádzajúcom do otvorených konfliktov, ako svedčí v neposlednom rade príbeh Sokrata.)
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.