po ére prvých pancierových lodí, nazývaných ironclads, prišiel čas na modernejšie, mohutnejšie, ťažšie vyzbrojené a lepšie chránené bitevné lode. Ich éru započala Royal Navy po roku 1885, keď post hlavného konštruktéra prevzal William White. Jeho prínos bol nielen v úlohe konštruktéra, ktorý sa pričinil o stavbu niekoľkých  desiatok bitevných lodí, ale aj v reorganizácii lodeníc a ich technického vývoja. Do hry však vstúpili aj vyššie sponínané širšie súvislosti. Bitevné lode predstavovali podľa britskej admirality rozhodujúcu námornú silu Kráľovského námorníctva. 

vplyv námornej sily na dejiny

Zo strategického hľadiska postoj Britov korešpondoval s názormi amerického námorného historika a stratéga Alfreda Thayera Mahana, ktoré definoval v štúdii The Influence of Sea Power Upon History 1660 – 1783 (Vplyv námornej sily na dejiny v rokoch 1660 – 1783) z roku 1890. Mahan bol v časoch americkej občianskej vojny aktívnym námorným dôstojníkom a neskôr profesorom na Vojenskej akadémii Spojených štátov vo West Pointe. 

V svojej práci na príklade búrlivého 17. a 18. storočia analyzoval celkovú námornú silu vtedajších námorných veľmocí, Veľkej Británie, Francúzska, Holandska či Španielska. Zameral sa aj na geografické danosti a dôležitosť strategických základní, ako aj na potrebu nielen silného vojnového, ale aj obchodného loďstva.