správať sa kultúrne a hovoriť o kultúre nie je celkom to isté. To prvé je známkou, že v kultúre a s kultúrou žijeme, je teda pre nás čosi samozrejmé, aj keď si kultúrne normy a návyky musíme od kolísky po celý život osvojovať, zachovávať a rozvíjať ich. To druhé príliš často znamená, že kultúra je v kríze, keď našimi vášnivými diskusiami o nej vlastne priznávame, že je ohrozená, podkopaná, spochybnená.

A keďže pod „kultúrou“ chápeme aj – a možno predovšetkým – spôsob komunikácie, kríza sa prejavuje aj tým, že si prestávame rozumieť. To znamená nielen neschopnosť dosiahnuť v rôznych veciach zhodu, ale aj neschopnosť zmysluplne nesúhlasiť. Aj spor totiž vyžaduje takú maličkosť ako schopnosť argumentácie. A tam, kde sa náš jazyk (výraz, nástroj a nositeľ kultúry par excellence) stane nezrozumiteľným bľabotom, argumentácia sa stáva nemožnou. Namiesto nej nastupujú bojové heslá, ktoré nepresviedčajú, ale mobilizujú. 

zmätenie jazykov 

Črtá sa zrejmá súvislosť medzi úpadkom kultúry a stratou spoločnej reči. Niet sa preto čomu diviť, ak sa nekultúrnosť zhubne prejaví vo verejnom, a teda aj v politickom živote.