slovom, správa sa trochu ako Chaplin v Zlatom opojení, ktorý sa motká po svojej chatrči a netuší, že tá visí na okraji priepasti.“

Slová Czesława Miłosza (1911 – 2004), poľského disidenta a literáta, napísané v 50. rokoch v trochu širších súvislostiach, môžu byť jednako vhodným úvodom k poslednému dielu nášho rozprávania o katastrofe, do ktorej sa rútila Európa v roku 1914. Opisujú postoj človeka, akým sme viac-menej my všetci: svet, do ktorého sa narodil a ktorý dôverne poznal, pokladá za neotrasiteľný, večný, nespochybniteľný. Nedokážeme si predstaviť jeho zánik. Dokonca ani vtedy nie, ak sa s podobnými predstavami zahrávame, či dokonca o nich hovoríme – z dobrých či menej dobrých dôvodov.

otriasanie základov 

Sú udalosti, ktoré aktuálne otriasajú základmi známeho sveta, a zároveň vyslovujú memento pre budúcnosť všetkého domnele neotrasiteľného a nespochybniteľného. Podobný šok mohol zažiť Riman z 5. storočia, ktorý bol svedkom vyplienenia Večného mesta Vizigótmi kráľa Alaricha v roku 410. Takým Rimanom bol aj svätý Augustín, ktorý pri tejto príležitosti konštatoval: „Možno to ešte nie je koniec Mesta, ale jedného dňa bude Mesto pri konci.“

Situácia na začiatku 20. storočia bola v niečom analogická; a je nepríjemným konštatovaním, že podobnosti sa prejavujú aj na našej situácii o storočie neskôr.