„moja mater bola Cigánka a otec tiež, aj keď necigánili a hovorili pravdu, a žili riadnym životom,“ napísal mladší Anton o štyridsať rokov neskôr. Jeho detstvo plynulo ako každé iné. Otec pracoval v kameňolome a po večeroch ako kováč, mama sa starala o hospodárstvo a predávala kefy. Obe deti – k Antonovi pribudla mladšia sestra – chodili do školy, najprv v dedine a potom na meštianku do Martina. Mladý Facuna by bol rád študoval ďalej, rozhodol však najjednoduchší argument – peniaze. Po skončení meštianky teda nastúpil k otcovi ako robotník na stavbe a pracoval ako mnohí iní Rómovia tam, kde práve práca bola. Staval cesty, rúbal drevo, robil šoféra. Istý čas ho možno živili aj martinské papierne, na štrajky v ktorých neskôr spomínal. Po večeroch a v zime hrával na husle, občas pre radosť, občas aj pre peniaze. A tak ho v dvadsiatich rokoch zastihla vojna.

z rómskej rodiny do slovenskej armády

Na rozdiel od ríše alebo protektorátu, nemal vojnový slovenský štát vo svojom vzťahu k Rómom celkom jasno. Norimberské rasové zákony, platné v nacistickom Nemecku od roku 1933 a v protektoráte od roku 1939, postihovali Rómov rovnako ako Židov. Slovensko na šikanovanie Židov prijalo Židovský kódex, na Rómov sa však nevzťahoval. Vo vzťahu k štátu sa ocitli vo zvláštne nevyhranenej pozícii. Dedičstvo prvej Československej republiky ich z pohľadu úradov delilo na dve skupiny. Prvou boli Rómovia kočovní alebo tí, ktorých ich okolie považovalo za dlhodobo kriminálnych a vyhýbajúcich sa práci. Druhou skupinou boli Rómovia, ktorých miestne úrady označovali ako „našich“. Šlo o (väčšinu) slovenských Rómov, ktorí dlhodobo žili usadení vo vlastných osadách v blízkosti dedín a v živote vidieckeho Slovenska mali svoje pevné miesto. Štát sa k všetkým správal mimoriadne macošsky, no druhú skupinu čiastočne chránili lokálne väzby.