samozrejme, mám na mysli ľudí, ktorí aktívne vstúpili do domáceho, resp. zahraničného odboja a rozhodli sa bojovať na strane Spojencov proti nacistickému Nemecku aj za obnovu Československa. Išlo o teritoriálnu obnovu, keďže z pohľadu predstaviteľov odboja Československo neprestalo nikdy existovať a udalosti z marca 1939 vnímali ako neústavné.

V činnosti odboja boli prítomné dve línie, ktoré sa usilovali o kontinuitu s Československom de iure. Jedna bola tzv. prezidentská, reprezentovaná Edvardom Benešom, ktorý dlhodobo odmietal všetky zmeny uskutočnené v Československu po prijatí Mníchovskej dohody (tým aj vyhlásenie autonómie z októbra 1939). Druhá, v prvotnej fáze vojny podstatne ukotvenejšia aj z pohľadu ostatných štátov protinacistickej koalície, bola kontinuita „vyslancov“, tzn. tých diplomatov, ktorí odmietali vydať vyslanectvá, odmietali rozbitie Československa a poukazovali na jeho protiprávnosť. Medzi týmito diplomatmi, ktorí sa odmietli podriadiť diktátu Berlína a jeho domácich kolaborantov, boli aj významní diplomati slovenského pôvodu – napríklad Štefan Osuský a Vladimír Hurban.