zdá sa, že štát, ak ho chápeme ako stelesnenie svetskej moci, je v našej dobe a v našej spoločnosti svojím spôsobom odsúdený na opakovaný cyklus velebenia a zavrhovania. Príliš často sa totiž stáva, že naša strata dôvery je následkom sklamania predchádzajúcich nerealistických očakávaní. Prejavy toho môžeme zaznamenať pri najrôznejších príležitostiach, v názoroch vyjadrených explicitne aj „medzi riadkami“. 

pod sčerenú hladinu

Príliš často sú to nereflektované stranícke spory, stanoviská sú zastávané na intuitívnej úrovni, čo nijako neuľahčuje predchádzanie slovnej agresii aj otvorene násilným stretom.

Nesprávne očakávania sú dôsledkom nesprávneho rozpoznania skutočnosti. Neraz ide o nesprávne určenie základných funkcií „štátu“, ich možností aj medzí, rozpoznanie toho, čo štát môže alebo nemôže riešiť, alebo do čoho by v záujme spoločného dobra radšej nemal zasahovať; tu to však nezačalo a ani nekončí. Zdroj nášho problému – bipolárnych výkyvov eufórie z očakávaní a depresie zo sklamaní – bude hlbší. Netýka sa len vonkajších „funkcií“, čohosi, čo môžeme štátu voľne prisúdiť alebo zobrať podľa uváženia alebo ľubovôle. Ide o nerozpoznanie samotnej povahy a pôvodu toho, čo nazývame „štátom“, ešte inak povedané: jeho prirodzenosti.

Isteže, to rozpoznávanie prirodzenosti vecí nie je vždy ľahké. Už to, že som použil slovo „prirodzenosť“, môže vzbudiť nevôľu. Iste, som si dobre vedomý, že vlastnou úlohou politikov nie je elaborácia politických teórií ani hĺbanie v oblasti politickej filozofie (podobne, ako nie je biznisom politického filozofa organizovať predvolebné výjazdy, koaličné rokovania, stranícke pitky, či manažment ich rozpočtu). No ako sme si už naznačili, nedostatok reflexie nepredchádza konfliktom; ba môže ich urobiť nezmieriteľnými, aj keď sa vedú o triviálnych otázkach. Nie je teda na škodu prihliadnuť k hlbším koreňom aktuálnych názorových sporov.