nedávno sa nám na Slovensku rozpadli dve vládne koalície, ktorých zjednocujúcim protivníkom bol alebo aspoň podľa očakávaní a deklarácií mal byť Ficov Smer. To však nestačilo nato, aby dokázali vládnuť, ba niekedy sa zdá, akoby tu nefungoval ani elementárny pud sebazáchovy. Očakávame, že spoločný nepriateľ tentokrát sám napodobní niekdajšie správanie svojich protivníkov a dobrovoľne vyprace pozície v mene svojich vnútorných malicherných sporov? Vie opozícia vôbec zabrániť jeho ďalšiemu triumfálnemu návratu? A čo ak by sa ten spoločný nepriateľ kamsi z noci na ráno vyparil? Kto tu bude stáť s akým programom alebo „hodnotami“?

bezcieľnosť a nový Smer   

Vzdialené sa dnes zdajú byť doby, keď bol obávaným spoločným nepriateľom Mečiar s „babkami demokratkami“. Keď tento nepriateľ zmizol, alebo sa prinajmenšom stával irelevantným, SDKÚ strácala smer, víziu, až najneskôr v roku 2011 stratila aj vôľu žiť. Nakoniec – či už sa to prizná alebo nie – opakovane nezodpovedná politika obmenenej „reformnej pravice“ uvoľnila cestu Smeru do vlády v podobe, aká je tu dnes.

A čo je ten stratený a znovu nájdený „smer“, ktorý má v názve momentálne vládnuca strana? Ak hľadáme tie najvzdialenejšie kontúry toho najvzdialenejšieho obzoru, ktorý by sa v jej mentalite dal identifikovať, potom to bude samotný začiatok zmien umožnených novembrom 1989. Program Smeru je reverz týchto zmien. Ak nepoviem rovno: pomsta za osemdesiaty deviaty.