polemická odvaha je jedna vec, druhou je vecné poznanie témy, o ktorej vedie autor polemiku. To bol aj prípad Laca Kováča, ktorý polemizoval bez toho, že by poznal dobre predmet svojej polemiky. To mu – a právom – vyčítal Ľubomír Lipták. Keď vyšla v Slovenských pohľadoch odpoveď Ľubomíra Liptáka, nevzbudila už takú veľkú pozornosť – bolo to tesne pred novembrom 1989 a dominovali iné témy. Na škodu veci: téma bola dôležitá a dôležitá bola aj polemika. Laco Kováč argumentoval ako biológ, Ľubomír Lipták odpovedal ako historik. Biológ si myslel, že každý rozumie dejinám, ale čudoval by sa, keby si historik myslel, že rozumie biológii. To nie je taká zriedkavá figúra. 

Túto polemiku si nevšimol ani o tridsať rokov neskôr Juraj Buzalka a bezstarostne označil Štúra za nositeľa bludov; nepoložil si pritom ani otázku, ktorého Štúra má vlastne na mysli.

1

My si neuvedomujeme, ako krátko v slovenskom národnom hnutí Ľudovít Štúr pôsobil. Do Prešporku prišiel na lýceum ako štrnásťročný v roku 1829, jeho politickým ťažiskom bol tak ako v celej generácii slovenského politického národného hnutia začiatkom tridsiatych rokov konflikt medzi Poľskom a Ruskom, v ktorom stáli mladí predstavitelia národného hnutia na strane Poliakov, čo zdôraznil po porážke poľského Novembrového povstania na prelome rokov 1830 – 1831 napríklad Karol Štúr v roku 1832 v Óde na bratovraždu vo veršoch:

Už strašné zástavy sa kývajú

pri Varšave, našej sestre,

statečný Moskovčan nenávidí svojich blízkych

a vrhá do skazy Poľsko, předmět nášho pláču.