dobre, každá spoločnosť má nejaké názorové spektrum. V modernej „otvorenej“ spoločnosti, rátajúcej veľké množstvo ľudí, ktorí sa osobne nepoznajú, založenej o. i. na vzťahoch voľného trhu a abstraktných pravidlách platiacich (aspoň predpokladane) pre všetkých rovnako, je toto názorové spektrum diferencovanejšie a môže sa rýchlejšie meniť, než tomu je alebo v minulosti bolo v tradičných, menších, intímnejšie spätých, „uzavretých“ spoločenstvách.

ohrozená spoločnosť 

To, čo znamená pracovať na „spoločných cieľoch“, alebo význam pojmu „spoločného dobra“ sa následne stáva tak abstraktným, až sa zdá, že celkom mizne. Jedna vec je však zložitosť ľudských a inštitucionálnych vzťahov, a niečo iné je ich rozpad a absencia. Čím zložitejšia spoločnosť a systém inštitúcií, tým hlbší pád, ak jej komplexné vzťahy skolabujú. Optimi corruptio pessima, to najlepšie sa stáva najhorším, ak sa to pokazí.

Rastúca zložitosť vzťahov prináša aj nezrozumiteľnosť a následnú úzkosť, pocit odcudzenia a radikálnu nenávisť voči „systému“ – a to aj vtedy, keď nevieme, čo a kto to ten „systém“ vlastne je. Rastie pokušenie zrušiť všetky napätia a zdroje úzkosti a vrátiť sa do sveta, v ktorom bude zase všetko jasné a v ktorom budeme všetci svorne ťahať za jeden povraz. Áno, aj keby to mal byť povraz, na ktorom obesíme všetkých našich nepriateľov, t. j. tých, ktorí našu predstavu o znovu nájdenom spoločnom dobre nechcú alebo nedokážu prijať alebo sa do nej nevojdú; aj tých, ktorých samotná existencia sa vzpiera „našim“ skvelým plánom na šťastie.

zápas Maxa Webera

Totalitný kolektivizmus si môžeme predstaviť ako jedno „riešenie“ tejto situácie (akokoľvek iluzórne a zhubné) na jednej extrémnej strane názorového spektra. Je tu však aj iný „pól“, ktorý predstavujú protikladné pokusy o riešenie načrtnutého stavu. Tieto pokusy vychádzajú z predpokladu, že naše názorové spory nie sú hodné toho, aby sme si kvôli nim roztĺkali hlavy. Nie sú toho hodné, pretože sú iracionálne. A nielen v tom zmysle, že niektoré z nich sú iracionálne viac alebo menej, ale – aj k tomu záveru je možné následne dospieť – iracionálne sú všetky, bez výnimky, rovnou mierou, úplne. A nielenže všetky sú iracionálne, ale žiadnu z nich v konečnom dôsledku nie je možné racionálne odôvodniť. Inak povedané, jazykom weberovskej sociológie a metodológie: sú to „hodnotové súdy“. A hodnotové súdy sú niečo iné než „fakty“ a vzťahy príčin a následkov, ba dá sa povedať, že v istom zmysle stoja proti nim.