pred pár mesiacmi sme čítali rozhovor Karola Sudora s manželmi Kavalírovcami o ich príbehu. Jan Kavalír vie, že s amyotrofickou laterálnou sklerózou musí zomrieť. Dohodli sa s manželkou, že podstúpi asistovanú samovraždu vo Švajčiarsku, ale nakoniec pred termínom zistili, že to nedokážu. Koncom septembra zažili zázrak. Narodila sa im dcérka Eliška. Už správa o tehotenstve dojala mnohých, ktorí ich príbeh podporovali ak nie inak, tak aspoň v myšlienkach. 

V podcaste odznel príbeh manžela Gabriely Vidovej Betkovej, ktorý sa trápil s rovnakou diagnózou a smrť, ktorá podľa manželky nevyzerala ani náhodou ako v amerických filmoch, má za sebou. Štyri mesiace po manželovom odchode Gabriela zápasí s neochotou úradov, aby jej a deťom poskytli sociálnu pomoc. „Táto krajina nie je pre slabých, stačí ochorieť a skončíte na ulici... Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí, aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy, a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí.

mýtus o jednoduchšej minulosti

Oba príbehy zasiahli svojou autenticitou, otvorenosťou, bolesťou, ale aj silou. Je to isto jeden zo spôsobov, ako zakričať, že sme tu. Snažíme sa, bojujeme, potrebujeme, aby ste nás aspoň videli. Alebo pomohli? Alebo primali „kompetentných“ vidieť?