- Ľudia, ktorí si ctia právny štát a vnímajú Slovensko ako súčasť slobodného sveta, môžu dnes cítiť zvláštne osamotenie. Je to aj váš prípad?
- Dá sa s pocitom osamotenia a beznádeje individuálne bojovať? Ako to robíte vy? Čo vám pomáha?
- Vraciame sa znovu k pozitívnym ostrovčekom, v ktorých túto dobu prežijeme s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi?
- Ako môžu médiá ako .týždeň pomôcť vnímavým ľuďom prežiť toto obdobie rozdelenia, lži a nenávisti?
štefan Hríb
1. Zvláštne osamotenie pociťujem na Slovensku často. Keď páni Mečiar a Kňažko vysoko vyhrali s HZDS voľby v roku 1992, keď rozdelili spoločný štát, keď mi policajt pri útoku mečiarovských radikálov povedal, že práve mne pomáhať nebude, keď dzurindovskí reformátori skĺzli k vzájomným podrazom a napokon aj ku Gorile, keď nové HZDS vo forme Smeru opakovane vyhrávalo voľby aj keď správanie celej matovičovskej garnitúry odovzdalo moc unesenému štátu. Nie je to osamotenie v pravom zmysle slova, pretože v každom z tých období tu bolo množstvo ľudí (vo voľbách často vysoko cez milión), ktorí vzdorovali. Ale to opakovanie prehier normálnosti vo mne často vzbudzovalo čosi ako pocit periférnosti, nepatričnosti a v istom zmysle aj osamotenia. Pri pohľade na súčasnosť, na takmer celú politickú a väčšinu mediálnej scény, to cítim podobne.
2. Má to dve roviny. Na spoločenskej sú mojou záchranou ľudia, ktorí sa od roku 1989 držia sna o slobodnom a kultivovanom Slovensku. Celých tých 35 rokov cítim ako privilégium, že môžem byť súčasťou tohto spoločenstva. Neviem, či je to tatarkovská obec božia, ale pre mňa sú ľudia z pôvodného VPN, KDH a Maďarskej nezávislej iniciatívy a tiež skvelí umelci, vedci a športovci naozaj duchovným domovom. V osobnej rovine, hoci žijem sám, osamotenie necítim. Samozrejme, je to okruhom priateľov. A mám ešte jednu výhodu. Komplikovaným vývojom som dospel k tomu, že celý tento svet je vnútorne jeden, že nikto nie je ostrov a že ani tupé delenie na my a oni na Slovensku nie je skutočné, pretože všetko a každý z nás je spojený niečím, čomu veľmi nepresne hovoríme láska či rovno Boh. A nemyslím to nijako filozoficky. Dnes viem byť sám na 10-dňovom pobyte kdekoľvek a cítiť sa tým niečím zahrnutý. Osamote často prežívam presný opak osamelosti.
„Neskromne dúfam, že dotvárame komunitu, ktorá znovu pohne Slovenskom.“
3. Nemyslím, že túto dobu možno prežiť v ústraní nejakého príjemného prostredia. To, čo sa na Slovensku presadilo ako väčšinové, je natoľko nebezpečné, a to individuálne aj z hľadiska miesta Slovenska v slobodnom svete, že teraz je nevyhnutné ťažko zápasiť. Ostrovčeky blízkych ľudí sú, samozrejme, skvelé a pre spokojný život nevyhnutné, ale tieto roky si vyžadujú nasadenie v prvej línii, nie prežívanie v závetrí nejakého azylu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.