udržíme si naše zriadenie, alebo sa celý demokratický experiment v našej krajine chýli ku koncu? Okrem toho, kríza našej demokracie má svoj európsky a svetový kontext.

klasici a modernita

Otázka stability, odolnosti či udržateľnosti liberálno-demokratického zriadenia sa nie vždy spája explicitne s otázkou morálnych základov tohto zriadenia. Nie vždy sa táto otázka kladie ako otázka po cnosti, príp. „občianskej“ cnosti. Chápať demokraciu a slobodu ako podmienené cnosťami je pozostatkom klasického nazerania na vzťah etiky a politiky; pozostatok, ktorý pretrval rano-modernú éru politického myslenia s jej búraním zdedených predstáv a prevracaním morálnych perspektív, a dnes zápasí o prežitie v neskoro modernej dobe, v ktorej je módou tvrdiť, že všetko je iba relatívne, a veriť vo všeobecne a trvalo platné prikázania sa (aspoň v istých kruhoch) pokladá za prejav temnej povery.

paradoxná etika

Je tu moderný sklon striktne oddeľovať politiku od etiky, vidieť v politike amorálnu (či dokonca nemorálnu) činnosť. Hodnotenie správania politických aktérov sa vraj riadi a musí riadiť inými kritériami, než je desatoro prikázaní či nejaké podobné „tradičné“ morálne kódexy. S tým súvisia ďalšie obľúbené prístupy a klišé: napr. o tom, že morálka nie je verejná, ale čisto „súkromná“ vec. Ale taktiež, že verejný prospech sa zakladá nie na súkromnej cnosti, ale na súkromných nerestiach – predstava, ktorá by sa mohla odvolávať na Bernarda Mandevilla (1670 – 1733) a jeho Bájku o včelách. 

Je tu aj presvedčenie, ktoré sa dá odvodiť od Machiavelliho, totiž, že štátnik je priamo povinný konať morálne bezohľadne, vierolomne, ľstivo či kruto – podľa potreby, v mene dobra politickej obce; a že ten, kto nie je pripravený takto konať, dáva do stávky osud spoločenstva, ktoré je viac než vec spásy jeho vlastnej duše. Pravda, aj toto učenie býva vulgarizované alebo aj „zmäkčené“ pre potreby útlocitnejšieho publika, ktoré desí prílišná explicitnosť. Jednako, pojmové posuny oproti klasickému chápaniu zostávajú.