tých necelých dvadsať rokov bolo pre ľudí hovoriacich slovenským jazykom zásadným zlomom v mnohých smeroch. V otázke identity, pretože počas prvej republiky dobiehala aj slovakizácia slovensky hovoriaceho obyvateľstva. Vo vzdelávacej oblasti vtedy nastal rozvoj základných i stredných škôl, a tiež aj univerzity. V kultúre došlo k nebývalému rozmachu. A prišiel vznik a rozvoj nielen dôležitých pamäťových inštitúcií, ako múzeá, ale rozvinula sa aj divadelná scéna. 

Toto je podstatné, a aj tak sa dnes s prvou Československou republikou v mnohých textoch spája len kusé konštatovanie, ako traja páni T. G. Masaryk, M. R. Štefánik a E. Beneš vytvorili spoločný štát Čechov a Slovákov, a nasleduje dôvetok, že údajne nová republika nenaplnila očakávania Slovákov. Dokonca sa začínajú objavovať aj úvahy od historikov pôsobiacich v Matici slovenskej, že Uhorsko rešpektovalo Slovákov ako národ, pričom Československá republika slovenský národ neuznávala, lebo poznala len národ československý.

problém čechoslovakizmu

No pozor, čechoslovakizmus je potrebné vidieť v kontexte roku 1918. Podľa historika Michala Kopečka bol termín čechoslovakizmus zukunftsträchtig, to znamená projektívny. Patril medzi pojmy, ktoré sú len akčné a oznamujú iba to, že v dobe, keď sa utvárali a presadzovali, nemali „skúsenostný obsah“. Boli teda orientované do budúcna, naznačovali nejaký politicko-sociálny projekt. Zároveň je všeobecne známe, že jedine spojenie Čechov a Slovákov do jedného celku mohlo umožniť vznik numericky kvalifikovanej väčšiny – štátotvorného národa v počte 8 760 937 osôb. Slovensky hovoriace obyvateľstvo tvorilo k sčítaniu v roku 1921 len 1 942 059 osôb, zato nemecky hovoriace obyvateľstvo pozostávalo z 3 123 568 osôb.