„terorizmus“ je akiste nielen jazykovo-sémantický problém. Je to aj (čiastočne práve preto) problém politický, morálny, právny a legislatívny. Je to symbol, ktorý budí právom hrôzu a rozhorčenie. Ak však konštatujem, že ide o „problém“, znamená to, že pokus o jeho pojmové uchopenie je ťažší, než sa na pohľad zdá. Ešte inak povedané: terorizmus je významovo nesmierne zložité slovo, čo nevyhnutne predstavuje aj praktické problémy.

terorizmus, naša téma

O akých praktických problémoch tu hovoríme? Situácia je vážna. Aj u nás, na našom malom, špatnokrásnom Slovensku, ktoré si toľko zakladalo na svojich „cnostiach“ života v závetrí svetových dejín, na tom, že nám sa isté veci nemôžu stať, že my to všetko prežijeme, keď len zostaneme potichu a budeme si sledovať svoje malé, každodenné kšeftíky, hádky, ťahanice, ktoré sa nakoniec vždy vyriešia tak akosi „v rodine“. Je to už historická tradícia, ak nie rovno kultúrny vzorec. (To viete, jeden gardista, jeden komunista, tamten donášal, na tamtoho bolo donášané, ale nakoniec to vždy nejako „utrasieme“ alebo „poriešime“; ja tebe klobásy, ty mne terkelicu...)

A hľa: reč je zrazu o „terorizme“! Nie tam, niekde ďaleko, za siedmimi horami, ale tu, u nás. Zdá sa, že niektoré veci sa predsa len tak „neutrasú“. A to sa navzájom už častujeme napr. obvineniami z vlastizrady. Alebo zločinov proti ľudskosti (kto o niečom takom u nás slýchal? Na Slovensku sa predsa nič také nikdy nedialo!). Delíme sa na stúpencov rôznych „izmov“, tváriac sa pritom učene, ba dokonca bľaboceme čosi o „hodnotách“ (už sme si, zdá sa, osvojili klasickú sociológiu, možno aj Nietzscheho); k tomu zvulgarizovaná právna hatmatilka („tvrdenie proti tvrdeniu“, „skutok sa nestal“ a pod.). Ale žiadny strach, to všetko sa deje v rámci legitímnej „slobodnej politickej diskusie“ (to bolo donedávna „panské huncútstvo“).