vychádzala pritom z podstaty slovenskej povahy. Ochrana pamiatok totiž neprináša väčšine Slovákov žiadne zrozumiteľné benefity. Ani voličské preferencie, ani megakšefty a ani nesaturuje konzumné pudy. Naopak, s pamiatkami sú spojené problémy, rôzne obmedzenia a nemalé finančné náklady. Sú na okraji spoločenského záujmu, doslova trpené len z akejsi zotrvačnosti a z predstieranej kultúrnosti. Navyše, keďže odbornosť je to posledné, čo sa u nás zohľadňuje, dokopy nikto ani nevie, a ani nemá záujem vedieť, čo to tá ochrana pamiatok vlastne je. 

Preto nečudo, že už predchádzajúcej vládnej garnitúre sa takmer podarilo totálne sprzniť štátnu ochranu pamiatkového fondu a premeniť ju na spomínanú karikatúru. Takzvaná Holého reforma stavebného poriadku mala ambíciu začleniť pamiatkový úrad do siete stavebných úradov, proste spraviť z pamiatkarov stavebných policajtov.