františek Mikloško, predseda prvého slobodného parlamentu za VPN

V prvom rade chcem povedať, že túto úvahu môžem písať najmä preto, že existuje samostatná Slovenská republika. Po 31 rokoch jej existencie sa nemôžeme na nič a nikoho vyhovárať a môžeme sa pokojne zamýšľať, kam sme sa po tých 35 rokoch slobody dostali. 

Po viac ako troch desaťročiach slobody si musíme priznať, že na Slovensku nevieme žiť bez nepriateľa. Po Novembri 1989 to boli najprv Maďari, potom Česi, potom zradcovia slovenského národa, teraz liberáli. Ale aj na opačnom, demokratickom politickom poli sme sa v roku 1998 vedeli zjednotiť iba v zápase proti mečiarizmu – a zdá sa, že v zápase s terajšou, štvrtou vládou Roberta Fica, tomu nebude inak. 

Na Slovensku sa po 35 rokoch vytratila spontánna radosť zo spoločnosti a stretania ľudí. Aj preto mladí ľudia odchádzajú. Hovoria nám to ľudia zvonku, ktorí sem prichádzajú na návštevu alebo za turistikou. Čím ďalej viac sú v spoločenskom i rodinnom styku tabuizované niektoré témy, lebo sme už unavení zo stálych hádok. Okruhy našich stretnutí sa preto zužujú.

Musíme mladým ľuďom i sebe položiť otázku, aký zmysel života si chcú, respektíve ešte my chceme dať. Aj za komunizmu odtiaľto odchádzali ľudia z osobných dôvodov, vonku sa im väčšinou darilo, ale po uplynutí ich aktívneho života bolo na nich vidno, že jediným zmyslom života nemôžu byť len osobné a rodinné záujmy. Zápas o lepší život v krajine, ktorý nás presahoval, hoc ako bol často neúspešný, dával našim životom zmysel.