nesamozrejmá sloboda

Máme ešte na čo nadväzovať? A ak áno, kde to hľadať a ako v tom pokračovať? Na to by niekto mohol veľmi rýchlo odpovedať: samozrejme,  vždy je na čo nadviazať a to, čo sa udialo za tých tridsaťpäť rokov, sa nedá len tak zmazať, bez ohľadu na všetok dnešný marazmus. Pochopili sme však správne zmysel všetkého toho neraz chaotického diania od roku 1989? Vieme ešte rekonštruovať naše vtedajšie ašpirácie a nádeje? Vieme ich dnes podrobiť kritickej reflexii? Boli základy slobodného zriadenia položené na skale, alebo na piesku? Rozumieme týmto základom? A nevznikajú tu azda o nich pochybnosti práve pri dnešnom rúcaní sa celej ústavnej budovy po rokoch všetkých tých pokusov a omylov, úspechov a neúspechov, konštrukcií, deštrukcií a rekonštrukcií, uľahčených vydýchnutí a opakovaných sklamaní?

Okrem toho, sme si naozaj istí, že historickú pamäť nemožno vymazať? Že túžba po slobode nemôže s dlhodobou či dokonca definitívnou platnosťou uvoľniť miesto túžbe po návrate do pochybného „bezpečia“ a „istôt“ neslobody? To nie je až také samozrejmé. Tobôž, ak na Slovensku dnes opäť vidíme zreteľnejšie prejavy tých kultúrnych vzorcov, ktorými sa niečo, čo by som nazval „nevoľnícky inštinkt“, generačne prenáša. Pridajme k tomu nové technologické možnosti, ku ktorým patria aj nové možnosti falšovania reality a vytvárania jej virtuálnych náhrad. Treba opakovať: Extrémisti nezvyknú byť technofóbi – ani vtedy, keď sú nedovzdelanci, tupci po stránke ducha a morálni kripli.