nás dvoch spájalo štvrťstoročné priateľstvo. Často som u neho stretával osobnosti športového, kultúrneho, vedeckého či politického života. Ako mladému človeku mi až postupne dochádzalo, že on je vlastne tou osobnosťou, ktorá všetkých spája. 

Svojimi profesionálnymi schopnosťami a vedomosťami sa vypracoval na dekana Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a svojou osobnosťou a diplomaciou držal pokope židovskú komunitu na území Slovenska. Nie je preto prekvapením, že komunita si ho zvolila za doživotného čestného predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Veľa ľudí ani len netuší, v pozadí akých hodnotných a prínosných projektov pre celú spoločnosť stál práve on.

Keď som sa ho spýtal, kde v sebe berie takú silu a odhodlanie, bez rozmýšľania odpovedal vetou, na ktorú nikdy nezabudnem: „Vďaka tomu, že som prežil holokaust, nemôže byť pre mňa nič veľkou prekážkou.“ 

„S osobnosťou Pavla Traubnera stráca Slovensko veľkého človeka, ktorý ľuďom pomáhal do konca života.“

Ako lekár pomáhal ľuďom a ako človek nikdy nepoľavoval v boji proti rasizmu, antisemitizmu a xenofóbii. Začiatkom roka 2017 sa mi zveril, že ešte raz v živote by chcel navštíviť Kršákov laz, miesto, kde sa ako trojročné dieťa ukrýval spolu s rodičmi. Som veľmi rád, že sme dokázali splniť jeho prianie. Z tejto výpravy vznikol aj životopisný filmový dokument s názvom Pavel Traubner.

Aj osobnosti však potrebujú podporu blízkych. Pre profesora Pavla Traubnera nimi boli jeho milovaná pani manželka Katka a dcéry Ronnie a Wanda. Tie boli spolu s vnúčatami aj jeho najväčšou životnou pýchou a radosťou.

S osobnosťou Pavla Traubnera stráca Slovensko veľkého človeka, ktorý ľuďom pomáhal do konca života. Zanecháva však po sebe hlbokú brázdu dobra a ľudskosti ako príklad hodný nasledovania.

Autor je riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi.