je možné donekonečna analyzovať príčiny a symptómy nášho vzniknutého stavu (hoci slovo „stav“ možno ani nie je výstižné, keďže môže naznačovať akési spočinutie v nehybnosti). Zdá sa však, že žiadny výpočet reálnych problémov a varovných príznakov sám zo seba nevydáva recept na zmenu. 

A predsa tých sľubov zmien, ba aj „návratov k normálu“ je všade až príliš; háčik je len v tom, že nefungujú alebo už samotné prisľúbené zmeny a žiarivé zajtrajšky sú zdrojom oprávnených obáv.

ako sme sem prišli

A tak sa nič nedá robiť, zase sa len musíme ponoriť do anamnéz a diagnóz, aj keď má toho už niekto po krk. Inak sa sotva pohneme ďalej. Ak totiž chceme hľadať účinnú liečbu, musíme si pripustiť chorobu. Ba zdá sa, že – aplikované na pomery dnešnej zastupiteľskej demokracie – nejde o krátkodobú slabosť, ktorú možno „vyležať“ ako chrípku alebo vyvrtnutý členok. Skôr ide o niečo ako dlhodobo zanedbávanú životosprávu, ktorej dôsledky sú plazivé, premenlivé a mnohoraké; ak sa nám aj podarí potlačiť jeden neduh, prejaví sa niekoľko ďalších.