v tie sychravé dni po 17. novembri 1989 sa mi v hlave definitívne rozžalo a v jednej noci, keď som šiel pešo domov, som si na ulici uvedomil, že moc je dutá. Odvtedy som definitívne slobodný, mám to v sebe  ukotvené a držím sa toho. To bolo asi posledné satori môjho života.

rok po

Rok po predčasných parlamentných voľbách už vieme viac. Po počiatočnej hystérii z prehratých parlamentných aj prezidentských volieb, po roku bezhlavej beznádeje, že „naša vec je stratená“, je dnes už slovenská realita obnažená na kosť. Ficova vládna zostava by sa dala nazvať koalíciou rýchleho sebaobnaženia. Zvierací strach z toho, že Fico zatočí so slobodou, vystriedalo pohŕdanie vládou, ktorá nevie urobiť nič, a už vonkoncom nie poriadne. 

Nemá program ani personálne zázemie, vybíja sa v podenkových absurdnostiach a každodenne nás presviedča, že je ešte horšia ako Matovičova a Hegerova vláda, ktorá mala byť na začiatku podľa Milana Kňažka a Jána Budaja druhým Novembrom ´89 a skončila na smetisku dejín.

nemožné sa stalo možným

Po troch rokoch matovičovsko-hegerovsko-kollárovsko-sulíkovsko-remišovského bašovania to vyzeralo nemožne, ale je to tak. To nie sú slová dodatočnej rehabilitácie, ale výrazu toho, že Slovensko nemá dno, lebo cez každé dno sa prepadne na ďalšie. Hovorme tomu pokojne slovenský marazmus.