rozpráva o umení zániku, čo považuje za úlohu staroby. Tiež o slobode nelipnutia na živote, pretože všetko raz zanikne. Hovorí aj o završovaní, čo je útešné označenie toho istého (s. 12). 

Prijať starobu a smrť dôstojne je či môže byť naozaj prekérna úloha. A napísať o tom knihu, dobrú knihu, je hodné úcty. Úcty o to väčšej, že ide o rozjímanie múdre, osobné a konkrétne.

Nevdojak som si pri čítaní spomenul na mladého adepta zenu, ktorý o sebe vyhlásil, že keď dačo robí, tak to naozaj robí. Keď je, tak naozaj je, keď pije, tak naozaj pije a tak podobne.