žijeme možno až príliš toxickým memento mori, všetky nevyužité dni vnímame ako premárnené. Keď budeme starí, už tie ambície predsa nenaplníme, nebude nato priestor ani sila. Alebo?

Vždy keď prídem domov na pár dní, podarí sa mi na hlavnej ceste stretnúť jednu výnimočnú ženu. Môže mať okolo osemdesiat rokov. Drobná bytosť, ktorá každý týždeň, ak nie každý deň, vlečie káru plnú pomyjí, halúzok či trávy pre zvieratá. Býva pri rybníku nad dedinou. Či je horúce slnko, dážď alebo neznesiteľná zima, ide z mesta s nákladom domov. Otec vravieva, že ak by jeden týždeň vynechala túto cestu, tak by ju to pravdepodobne zabilo. Drží ju to pri živote.

Často sa na starobu pozeráme ako na jeden konkrétny scenár bez rozdielnych koncov. Kapitoly sú nasledovné – strata, osamelosť, úpadok. Akoby nešlo o individuálne ľudské príbehy, ktoré sa od seba líšia.