máme za sebou rok, ktorý vyzeral ako triumfálny pochod lži a nenávisti celou krajinou. S akými pocitmi si sadnú k vianočnému stolu nositelia tejto lži a nenávisti? S akými pocitmi si k nemu sadnú ich obete?

Páchatelia sa asi budú tváriť (a možno aj cítiť) ako obete a svoju nenávisť budú prežívať ako sebaľútosť (ktorú u seba považujú za vznešený cit). Tento rok si k tomu zrejme doprajú určitú dávku uspokojenia z dobre vykonanej práce. Obete budú zrejme prežívať Vianoce v znamení nádeje – jednak im, pravdu povediac, nič iné v tejto chvíli neostáva a jednak je tu naozaj celkom reálna nádej, že karta sa predsa len začína obracať a spoza rohu už vykúkajú iné chvíle.

V hlbšej rovine sa budú páchatelia aj obete snažiť prežiť Vianoce tak ako všetci ostatní. S toľkou radosťou, pravdou a láskou, koľkej sú schopní. Čím sa dostávame k základnej otázke, ktorú si chceme položiť v tomto texte: Koľkej pravdy a lásky sú schopní nenávistní klamári?