pozerám sa na fotografie mladých ľudí v mojom veku, ktorí pred tridsiatimi piatimi rokmi vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoj názor, svoju túžbu po slobode. Tie tváre odrážajú množstvo emócií pretavených do konkrétnych činov. Nežná revolúcia ako príbeh nenásilného odporu voči komunizmu priniesla hodnoty, ktoré sú aj dnes vysoko aktuálne a nesmú byť považované za úplnú samozrejmosť – ľudské a občianske práva a slobody, demokratický politický systém, politický i ekonomický pluralizmus či občiansku angažovanosť. 

Viac než tridsať rokov po Nežnej revolúcii, keď naše námestia zaplnili hlasy nádeje, sa na slobodu pozeráme inak, ako to možno robili naši rodičia. Pre generáciu, ktorá poznala totalitu, bola sloboda hlavne oslobodením od strachu a nátlaku, ktorý sám sebe určoval, čo si môžu myslieť, hovoriť a kým môžu byť. Dnes však sloboda nie je iba synonymum pre únik z područia diktatúry. Sloboda sa posunula do intímnejšej roviny. Pre mňa je sloboda predovšetkým priestorom – vnútorným a vonkajším, v ktorom môžem byť plne sama sebou, kde môžem voľne uvažovať a tvoriť bez toho, aby ma niekto nútil, či už priamo, alebo neviditeľným tlakom, stať sa niekým iným.