na chvíľku vrátim čas, aby som upriamil pozornosť na obdobie, keď sme mali plné kojenecké ústavy a čierno-biely svet. Mali sme deti, ktoré neplačú, ktoré boli čisté, napapané, naprogramované na činnosti, no zároveň deti bez emócií. Kde autíčka a hračky žili v kaštieľoch a vilkách a tety vychovávateľky, učiteľky, psychologičky, kuchárky, šičky, tety z práčovne, vrátničky, sestričky a pani doktorky zabezpečovali servis potrebný na prežitie a fungovanie umelých svetov.

deti, ktoré mali takmer všetko

Tie deti mali takmer všetko, no naozaj len takmer. Nemali vzťahy, nemali vône napečených buchiet vanúce ráno z kuchyne, nemali zvuk poskakujúcej práčky z kúpeľne, nemali čakanie pred kúpeľnou počas ranného zhonu v rodine, nemali psíka či škrečka, nemali chlebík v celku, lebo krajce posúvané výťahom z centrálnej kuchyne to neumožňovali. Nemali teplo nikoho, tobôž niekoho, kto bol pôvodne naprogramovaný v ich živote. Teplo náručia a lásky.

Hovorím o tom, v čom som doma. Nielen preto, že viem, aké to je doma.