o fatálnej chybe tohto optimizmu ma vláda presvedčila hneď. Za rok a pol ukázali, že po konci potenciálne riadneho funkčného obdobia tu zanechajú spálenú zem, ožobračené obyvateľstvo, nenávratne zdevastované kultúrne a prírodné dedičstvo, zločincov na slobode a štát v rozklade, pripravený na područie ruskej ríše zla.

22. decembra Fico bez dôvodu, bez vysvetlenia, neznámymi prostriedkami a bez známeho cieľa išiel olízať paprč medzinárodne stíhanému zločincovi, strojcovi genocídy, dlhoročnému diktátorovi, nebezpečnému psychopatovi a hlave štátu, pre ktorý je Slovensko oficiálne nepriateľom. To bol moment, keď sa rozsvietili všetky kontrolky aj tým najoptimistickejším Slovákom. Bola to explicitná vlastizrada.

Okamžite a spontánne sa naprieč Slovenskom zdvihla vlna, ktorej výsledkom boli masívne protesty v celej krajine. To, pochopiteľne, vyvolalo silnú odozvu. Jednak od predstaviteľov súčasnej koalície, ktorí pre záchranu svojich zhnitých zadkov urobia už naozaj čokoľvek. A tiež od výdatnej porcie slovenského obyvateľstva, pre ktorú mi napadá len jediné pekné kolektívne označenie – naši padlí v hybridnej vojne.