pamäť je čudná vec. Pamätám si, že som prirovnanie súčasného stavu sveta k akejsi globalizovanej „Weimarskej republike“ už použil, v posledných dekádach možno dva-trikrát. Nevybavujem si však, kde, resp. od koho som ten výraz prvýkrát počul, či na základe ktorej zmienky som si ho vykonštruoval. Preto som s menším zdesením (podobným, aké zažívame pri plnení predtúch) zaznamenal, že tento symbol dnes tematizuje americký autor, publicista, svetobežník a vojnový korešpondent Robert D. Kaplan (1952) ako jedno z ústredných podobenstiev vo svojej novej knihe Waste Land: A World in Permanent Crisis (2025). 

Podobenstvom je tu aj samotná „Pustatina“ (The Waste Land), inšpirovaná slávnou rovnomennou básňou T. S. Eliota z roku 1922 evokujúcou duchovný stav a tápanie človeka západnej spoločnosti skoršieho medzivojnového obdobia. Poďme však poporiadku. Pokúsim sa pritom, pokiaľ možno, použiť vlastné slová.

koniec starého údelu

Medzivojnová nemecká Weimarská republika sa vynorila z trosiek wilhelmovskej ríše porazenej v prvej svetovej vojne, hospodársky zbedačenej a demoralizovanej. No bola tu aj nádej na znesiteľnejší život. Weimarská demokracia mala svojich kozmopolitných vzdelancov, umeleckú avantgardu, umiernených a zodpovedných štátnikov. Ale pod týmto povrchom tlela túžba po odplate za deptajúcu porážku, ktorá vraj nemusela byť, keby nebolo zrady domácich politikov a podvratnej činnosti svetového židovstva, a vôbec...