niežeby sa odvtedy objavilo niečo zásadne nové. V tom čase som si však ešte dovolil optimistické zakončenie poukázaním na schopnosť regenerácie ľudských spoločenstiev a renesanciu slobody a občianskeho ducha po páde železnej opony. Dnešná doba predstavuje voči nádejam roku 1989 a bezprostredne po ňom pozoruhodnú antitézu. To, čo tu zažíva svoj opätovný nástup a potlesk davov, sú „autoritárske“ režimy aj im zodpovedajúce mentálne nastavenie.

... Stop! Musím sem vložiť poznámku. Slovo „autoritárske“ môže budiť nedorozumenia svojím implicitným odkazom na autoritu. Autorita evokuje niečo zavedené, etablované, zdedené, tradične prijímané. Ale tam, kde pódium obsadia revolucionári, tam sa autority spravidla hádžu cez palubu. Spolu s autoritami posielajú revolucionári na „smetisko dejín“ aj viery, presvedčenia, tradície a cnostné návyky, o ktoré sa starý etablovaný systém opieral. Áno, aj vtedy, ak sa revolucionári sami označujú za „konzervatívcov“. U niekoho to môže byť nedôslednosť či nechcená zotrvačnosť. U iných však aj rafinovaná „maskirovka“. Ak totiž chcete prinútiť zástupy, aby podstúpili prevratné a vykoreňujúce zmeny, treba im poskytnúť aspoň na kritický prechodný čas ilúziu, že väčšina vecí zostáva po starom, ba že váš program rozbitia starého systému na márne kusy je v skutočnosti programom jeho záchrany. A zdá sa, že sa vždy nájde niekto, kto vám túto návnadu zhltne aj s háčikom (niektorí si pritom aj zamliaskajú).