bolo to odporúčanie, ktoré napísal v roku 1213 ostrihomský arcibiskup Ján sprisahancom, ktorí chceli zabiť kráľovnú Gertrúdu, manželku Ondreja II. Tí si chceli pre svoj zámer zaistiť podporu najvyššieho cirkevného predstaviteľa. Ako vidno, odporúčanie dostali, ale bez interpunkcie. Tá sa v stredovekej latinčine nie vždy zvykla používať. Asi nieto pochýb, kde si sprisahanci umiestnili čiarky. 

Keď Ondrej II. (II. András) nastúpil v máji roku 1205 na uhorský trón, zdedil po svojich predchodcoch vnútorne usporiadanú a zahraničnopoliticky stabilizovanú monarchiu. Keď o tridsať rokov neskôr umieral, zanechal ríšu hospodársky slabú, s mnohými vnútornými konfliktmi. Navyše bol jedným z najneschopnejších arpádovských vojvodcov. Dôkazom toho je jeho štrnásť výprav do Haliče. Vo väčšine uspel, ale vždy sa haličským bojarom podarilo vyhnať uhorské posádky a vrátiť vládu do svojich rúk. 

Ondrej II. skutočne nebol dobrým vladárom. Do nášho zoznamu by sa určite nebol dostal, keby v roku 1222 nevydal dôležitý dokument – Zlatú bulu. Táto kráľovská listina po prvýkrát kodifikovala práva a povinnosti (hlavne práva) uhorskej šľachty a stala sa základnou oporou jej výsad a privilegovaného postavenia. Zlatá bula Ondreja II. sa niekedy prirovnáva k podobnej kráľovskej listine, ktorú vydal anglický kráľ Ján o sedem rokov skôr – k Magne Carte.