vážené dámy, vážení páni, vážená porota, milí priatelia!
Ak poviem, že Cena Dominika Tatarku je pre mňa obrovská pocta, nepovedal by som príliš veľa. Pretože je to pre mňa oveľa viac. Je to veľká česť kvôli niektorým výnimočným osobnostiam. Kvôli Renému Bilíkovi a Petrovi Zajacovi, ktorých prácu si dlhodobo nesmierne vážim a rešpektujem. Je to obrovská pocta kvôli predchádzajúcim oceneným, medzi ktorými by som rád vyzdvihol aspoň jedného. Je to Ľubomír Lipták, s ktorým som sa, žiaľ, nemohol osobne stretnúť, ale ktorého tu ocenená kniha Storočie dlhšie ako sto rokov bola prvou knihou od slovenského historika, ktorú som prečítal a ktorá na mňa vtedy veľmi zapôsobila, a vlastne dodnes je jednou z mojich najobľúbenejších kníh. A, samozrejme, je to obrovská pocta kvôli samému Dominikovi Tatarkovi, ktorého Prútené kreslá som tiež v tom čase, pred dvadsiatimi rokmi, čítal a tak som si ju obľúbil, že som pri svojej prvej dlhšej ceste na Slovensko navštívil aj Tatarkovu rodnú obec.
A cítim nesmiernu vďačnosť a poctu, že som jedným z prvých maďarských občanov, ktorí toto ocenenie získali. Slová asi nedokážu opísať, koľko to znamená, že sú ľudia, ktorí vo mňa verili a veria. Toto je medzi najväčšími darmi môjho života. Len veľmi stručne, no musím spomenúť pár mien (a určite nebudem menovať všetkých), bez ktorých by som tu nestál. Z Historického ústavu by som rád uviedol mená Slavomíra Michálka, Petra Šoltésa, Evy Kowalskej, Michala Kšiňana, Romana Holeca, Daniely Kodajovej, Lászla Vörösa a mohol by som zdĺhavo vymenovať ďalších. Opäť spomeniem meno Petra Zajaca, cez ktorého som sa zoznámil s Danou Podrackou, vydavateľkou knihy. A tu musím zdôrazniť, aký som vďačný vydavateľstvám, Slovenskému literárnemu centru a predtým Kalligramu, ktoré sa s neskutočnou starostlivosťou a pozornosťou starali o moje rukopisy a kde som ako autor mohol skutočne nájsť domov. V skutočnosti bez podpory a dôvery Lászla Szigetiho pred asi tiež okolo dvadsiatimi rokmi by aj moja odborná dráha vyzerala inak (asi by ani neexistovala).
Ale teraz prejdem k tatarkovskej reči. Človeku, ktorý sa zaoberá dejinami strednej Európy, sa môže často zdať, že u nás po mnoho stoviek rokov nie kríza preruší mierový rozvoj, ale že v intervaloch vojen, konfliktov, kríz a apatie nastalo len niekoľko pokojnejších rokov. Ale to je také zriedkavé, že asi nie každá generácia to zažije. Nikoho neprekvapím, ak poviem, že teraz nežijeme roky pokojného vývoja a zrejme to tak ešte dlho zostane. Náš svet je čoraz neistejší, nepredvídateľnejší.
Stojí za to po tomto všetkom čeliť minulosti? Oplatí sa čeliť neustálemu zlyhaniu vývoja a dobromyseľnosti? Je dobré čeliť tomu, že tu nikdy nebolo naozaj dobre a na základe historických skúseností ani v najbližších desaťročiach nebude lepšie? Inými slovami, na čo je teraz dobrá história zaoberajúca sa minulosťou strednej Európy? Dovoľte mi k tomu povedať tri krátke myšlienky.
Po prvé, skúmanie minulosti poskytne príležitosť spoznať a pochopiť tú druhú stranu. Toho istého „iného človeka“. Samozrejme, je ľahké démonizovať, diabolizovať, ale v skutočnosti ani pochopenie a prijatie toho druhého nie je také ťažké. Stačí vidieť len jeho pravú tvár. A môžeme ju vidieť, ak neuvažujeme v pojmoch veľkých historických konfliktov, nepriateľských obrazov, ale v ľudskom meradle. Napríklad Štefánika, otca zakladateľa Československa, by nebolo ťažké z maďarského pohľadu odmietnuť. Ale mňa zaujímajú nie politici, veľkí národní vodcovia, znamenití Maďari alebo znamenití Slováci, ale človek z mäsa a kostí. To je asi zaujímavejšie a viac to hovorí dnešnému človeku.
Zaujíma ma teda osoba. V prípade Štefánika ten malý chlapec, ktorý sa narodil do rodiny, po ktorej zdedil rodinné príbehy, ich pohľad, ktorý s úžasom počúval babkine príbehy o jej mladšom bratovi, Viliamovi Šulekovi, ktorý bol v roku 1848 zhodou okolností prvým slovenským mučeníkom. Zaujíma ma príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý sa naozaj nechcel zúčastniť na miléniových oslavách Uhorska (ale ktorý šestnásťročný šuhaj má rád povinné školské oslavy?). Alebo mladík, ktorý sa bláznivo zamiloval do čiernovlasého modrookého dievčaťa, ktoré mu ranilo srdce tak, že na to asi nikdy v živote nezabudol a aj desať rokov po rozchode z Prahy, Paríža alebo Ruska stále písal tomuto dievčaťu do uhorského Szarvasu. Toto sú ľudské príbehy, a práve preto sú to univerzálne príbehy. V tomto prípade nájdeme spoločný jazyk aj vtedy, keď náš rodný jazyk nie je rovnaký.
Po druhé, minulosť sa veľmi často používa ako nástroj. Niekedy je to len na kontrolu nálady verejnosti, ale často sa používa aj proti inému národu, pochybujúc o jeho legitimite či existencii. Samozrejme, vždy sa našli takí, ktorí démonizujú a stigmatizujú, a tak bude aj v budúcnosti. Ale ani my nie sme bez prostriedkov. Za obrazom „nepriateľa“ sa skrývajú skutočné príbehy skutočných ľudí. Len musíme povedať tieto druhé príbehy. To, samozrejme, nikomu nebráni v tom, aby zneužil minulosť. Ak ale skreslené, zjednodušujúce rozprávania nenecháme len tak, ak k tomu pridáme ďalší príbeh, nebude to márne. Ak nebude len zvuk hnevu, ale ak pridáme síce tichšie, ale jasne ten ďalší, iný príbeh.
A napokon, minulosť je dôležitá, pretože nás môže skutočne učiť – bez toho, aby sme si to uvedomovali. Totiž minulé generácie hovoria k nám ticho, tajomne. Zdieľajú svoje skúsenosti, traumy či pomáhajú. Stačí im venovať pozornosť. Nedá mi necitovať, lebo pomocnú silu predkov sa asi nedá vystihnúť presnejšie, ako to dokázal sám Dominik Tatarka vo svojom diele Sám proti noci: „Snovým autorom tohto sna i jeho vykladačom je 63-ročný spisovateľ […] Posledných päť rokov žije v bezprávnom postavení a v krajne nezavinenej biede. Tento starý muž v úzkostných snoch kričí na matku, dávno nebohú: Mama, pomoc. Sama pribieha na zavolanie. Cez škáru v ohrade mu podá vinohradnícke vidly a povzbudí ho: Syn môj, bráň sa. Ach mama moja, ďakuje jej, s úľavou precitnúc.“
Najnovšie poznatky psychológie ukazujú, že naši predkovia sa k nám prihovárajú transgeneračne, svojím utrpením i radosťou. A tak často aj to nezmyselné dáva zmysel. Napríklad medzi Štefánikovými predkami bolo nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa za slovenskú vec postavili bez nádeje na úspech. Niektorí si zvolili smrť ako veľmi mladí, iní slovenskej veci zasvätili celý život – zdanlivo márne. Je však zrejmé, že v nich pôsobil rovnaký postoj, svetonázor, ako u Štefánika, ktorý v konečnom dôsledku dosiahol vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov – medzi iným pomocou síl, ktoré zdedil zo skúseností svojich predkov. Takže to, ako sa prenášajú určité vzory z generácie na generáciu, nie je ani pre historickú vedu irelevantné.
Zhrnutie: Minulosť nie je mŕtva, uzavretá vec – ak ju lepšie spoznáme a pochopíme, lepšie pochopíme aj sami seba.