toto sú verše ôsmej slohy bohatierskeho spevu Matúš z Trenčína od Ľudovíta Štúra. Celý epos má tridsať slôh a opisuje obdobie, v ktorom sa Matúš Čák postavil proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Dielo nepatrí medzi hlavné Štúrove literárne počiny, má však veľký význam pre ďalšie chápanie uhorského veľmoža v romantickej či romantizujúcej slovenskej historiografii. Bol to totiž práve Ľudoví Štúr a jeho družina, kto z Csáka Mátého, spupného a bezškrupulózneho uhorského oligarchu, ktorého jedinými cieľmi boli peniaze a moc, vytvoril Matúša Čáka, „romantického hrdinu vzdorujúceho uhorskej moci. Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národno-uvedomovacom procese. V tomto duchu bol vyobrazovaný ako nositeľ emancipačných a historických ideí ukazujúcich Slovensko a Slovákov ako rovnoprávny celok a národ v mnohonárodnostnom Uhorsku.“ Toľko Wikipédia. 

Nič z toho nebola pravda. Pre skutočnú pravdu o ňom sa musíme vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, do doby, keď ešte nebol „pánom Váhu a Tatier“. Vrátime sa na začiatok 13. storočia, do času, keď panoval kráľ Ondrej II. To bol ten, čo vo svojej Zlatej bule taxatívne ustanovil práva a povinnosti (hlavne práva!) uhorskej šľachty.