o evolúcii ľudského druhu sme tu už hovorili viackrát, takže nemusíme opakovať niektoré základné zistenia. Z predchádzajúcich konštatovaní pripomeniem len, že naša evolúcia sa zďaleka netýka len základu našej DNA. Ide okrem iného aj o vývoj kultúrne podmienených vzorcov správania a rôznych ľudských artefaktov. No ani slovo „artefakt“, ani zmienky o ľudskej „tvorbe“ pojmovo nevystihujú dostatočne to, o čo tu ide. Diela ľudských rúk, intelektu, vynachádzavosti netvoria jednu monolitnú kategóriu. Patria do nej nielen materiálne výrobky, ale aj kultúra v širšom zmysle, morálne normy, inštitúcie najrôznejšieho druhu, všemožné vzorce správania, ktorými príslušníci ľudského druhu interagujú s prírodným prostredím aj medzi sebou navzájom. 

Evolúcia človeka a jeho artefaktov prebieha akoby vo viacerých „jazdných pruhoch“ s rozličnou, dokonca radikálne odlišnou rýchlosťou či zakrivením. Kým biologická podstata nášho druhu zostáva relatívne nemenná, je tu rýchlejšia línia vývoja variabilnejších kultúrnych vzorcov a ešte rýchlejší a variabilnejší vývoj sveta umelých produktov konštruovaných podľa našich uvedomelých plánov a zámerov. Žijeme teda v istom zmysle vo „viacerých svetoch“ naraz. A nie vždy sa v tom cítime pohodlne a šťastne.

otázka ľudskej prirodzenosti 

Máme tu aj pojmovo-analytický problém. „Príroda“ a „prirodzenosť“ sú v mnohých jazykoch jedno a to isté slovo. Patria však medzi významovo najzložitejšie a najspornejšie termíny v našej reči, hoci ich často používame bez toho, aby sme si ujasnili, čo pod nimi v tej-ktorej situácii myslíme. To platí aj – a špeciálne – pre pojem „ľudskej prirodzenosti“.