dušan sa rozhovoru veľmi bál, dlho ho odkladal, a ja som ho chápal. Veď sa vracia „do života“ z ťažkých čiernych rokov. V rozhovore sa postupne dostával do uvoľnenej nálady a prejavil sa ako brilantný rozprávač.
.o rozkoši z fabulovania
Raz sa mi stalo o štvrtej nad ránom, vraciam sa domov a hľadám, kde bývam. Chlapík išiel do roboty, tak sa ho pýtam, prosím vás, neviete, kde bývam? A on, však vy ste spisovateľ Mitana. Hovorím, ja viem, že som spisovateľ Mitana. Ale kde bývam? (Smiech.) Tuto za rohom. Hneď vedľa mojich dverí a už si nerobte zo mňa srandu. Raz sa mi zasa stalo, že som prišiel domov, odomkol som, ľahol som si, voda kvapkala, všetko v poriadku, žena tam ležala, tak som ju odzadu pretiahol, ráno sa zobudím, kukám na ňu, panebože, kde som to? A ona, pán sused, vy ste zablúdili k nám. Ja hovorím: Aj som vám ublížil? Ale čoby ste mi ublížili, len sme sa tak nejako zblížili. Utekal som domov a o chvíľu prišiel jej muž, pán sused, zabudli ste si u nás trenírky. Čo? Že sa ti to zdá vymyslené, veľmi literárne? Prišiel si na to, vymyslel som si to. Je to ako jam session. Začneš rozprávať a potom ťa to strhne, prestaneš rozoznávať pravdu od výmyslu. To mám najradšej pri tvorbe. Keď človek píše, už nezáleží, či je to pravda, vtedy je všetko pravda. Milujem princíp hry. Verím, že stav, v akom sa nachádza autor pri tvorbe, sa to prenáša aj na čitateľa. Moje poviedky sú formálne uzavreté, ale významovo otvorené. Poviedka dostáva plný zmysel až v čitateľovej hlave. Kedysi som tri dni a tri noci písal, a potom som tri dni a tri noci spal. V noci som väčšinou komunikoval s Mariánom Vargom.
.o Mariánovi Vargovi a Dežovi Ursínym
Marián je famózny čitateľ. Ja som sa so žiadnym spisovateľom nikdy tak dobre neporozprával ako s Mariánom. On skutočne číta, berie to vážne. Má široký diazepam poznatkov, ako by povedal Jano Štrasser. A má konskú pamäť. Pamätá si aj to, ako sme stopom chodili na čundre. V Mýte pod Ďumbierom bola v sobotu zábava. Ako zbadali Mariána, tak len hrať a hrať. Boli až agresívni. Marián sa zaťal: Nebudem hrať každému kokotovi!, s prepáčením. A oni, hraj, lebo vás zmlátime! Aj sme dostali pár faciek, ale nakoniec sme sa pobili my dvaja. Ja som hovoril: To kvôli tebe sme dostali. A Marián mne: Ty si bol ešte drzejší.
Málokto vie, že som bol s Dežom štyri mesiace na psychiatrii na Mickiewiczovej, keď sme mali ísť na vojnu. Keď prišli Rusi, tak sme si povedali, vojakov je plná riť, načo potrebujete ďalších? Aj som im povedal na odvode: Radšej neriskujte, lebo ja sa tam zastrelím alebo zastrelím niekoho iného. A oni na to: Jáj, to nám hovorí každý, na to modrú knižku nedostanete! Cítil som, že ma môže zachrániť len papier na hlavu. Tak som išiel na Mickiewiczovu, tam ma prijali, už ma poznali, mal som za sebou Psie dni aj Patagóniu. Boli tam väčšinou mladí psychiatri, mojím ošetrujúcim lekárom bol Lojzo Rakús. Bol som tam asi mesiac a Dežo mi hovorí, som sa rozhodol, že aj ja mám depresiu, prídem za tebou. Keď si s jedným človekom štyri mesiace v jednej izbe, buď vypukne ponorková choroba, alebo sa tolerujete. A ešte k nám pribudol režisér Štefan Uher, ktorý mal v tom čase problémy s nakrúcaním. Smiali sa nám, čo tu máte disidentskú bunku?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.