Existujú dôkazy, podľa ktorých si svojich mučeníkov uctievali už prví kresťania od 2. storočia. Ale na tom sa ani zo spätného pohľadu nezdá nič čudné – veď vtedajší kresťania videli okolo seba najväčšie ľudské obete, keď mnohí z nich položili za vieru svoj život. Lenže doba sa odvtedy zmenila, navyše, po veľkom rozkole v kresťanstve protestanti odmietli kult svätcov. Katolícka cirkev však na uctievaní svätcov trvala ďalej, dokonca za posledných pápežov svätorečenia prudko pribúdajú – až by sa dalo povedať, že sú viac súčasnou než stredovekou módou. Ale ako má tomu rozumieť okolitý svet? Prinášame príbehy ľudí, ktorí putujú za relikviami či po stopách svätých, hoci ich pohnútky nie sú vždy rovnaké.
.svätci v teniskách
Provinciál slovenských saleziánov Karol Maník dostal vlani zaujímavú úlohu – zorganizovať dvadsaťdňové putovanie relikvie svätca Dona Bosca po Slovensku. Bola to preňho nová skúsenosť, ani presne nevedel, čo od nej očakávať. A to, čo prežil, ho prekvapilo.
Na začiatku musel verejnosti vysvetľovať, prečo vlastne časť tela tohto svätca putuje šesť rokov po celom svete. „Jeden dôvod je celkom pragmatický. V roku 2015 bude 200-sté výročie narodenia Dona Bosca, veľká udalosť pre saleziánsky svet. Mnoho ľudí putuje do Turína, kde je Don Bosco pochovaný, ale nie je možné, aby celý svet putoval do Turína, preto náš svätec navštívi za šesť rokov celý svet. My však pri tom putovaní nevidíme iba tú kostičku, ale prinášame príbeh a odkaz toho svätca. Chceli sme aj takto zistiť, či je ešte aktuálny
„Príbehy svätých niektorých ľudí, aj veriacich, nezaujímajú, pretože pôsobia až neľudsky dokonalo. To však nie je problém tých svätcov, ale problém ich životopiscov. Bola tu tradícia písať životopisy svätcov tak, ako by tí ľudia boli ideálni."
Pripomenúť si odkaz Don Bosca by sa určite dalo aj bez jeho ostatkov, ale podľa Karola Maníka to ľudia cítia silnejšie práve vtedy, keď je v blízkosti relikvia. „Videl som, že ten svätec ľudí priťahoval, prišli si ho uctiť. Veľmi nás prekvapilo, že väčšina ľudí, ktorí prišli, ani nebola z nášho prostredia. Nikdy predtým a ani potom sme ich už nevideli.“ Pre saleziánskeho provinciála bolo prekvapením aj to, že sa ani nebolo nutné priveľmi starať o organizáciu celej akcie: „Všetko to išlo akosi samo. Napríklad sme sa báli, že nás zhodia a vysmejú médiá, že budú písať, aké je to morbídne, ale nič také sme nezaznamenali. Na Dona Bosca sa prišlo na Slovensku odhadom pozrieť stotisíc ľudí. To ma naučilo, že svätec pritiahne dav.“
Katolícka cirkev odporúča modliť sa k svätým, pretože oni sú bližšie k Bohu. Ale pre laika to môže vyzerať tak, že svätý sa za nás v nebi prihovára, vlastne niečo za nás tam hore vybavuje, pripomína to dokonca akýsi klientelizmus. Prečo sa nestačí modliť k Bohu, prečo sa modliť k svätcovi? „Boha si vieme ťažko predstaviť. A modliť sa k niekomu, koho si neviem predstaviť, je ťažké. Ale modliť sa k niekomu, koho som videl na vlastné oči, poznal som jeho osudy, alebo bol významný v niečom, čo mi je blízke, je ľahšie, také ľudskejšie,“ vysvetľuje Karol Maník.
Ale rozumie aj tomu, že niektorých ľudí, aj veriacich, nezaujímajú príbehy svätých, pretože pôsobia až neľudsky dokonalo. „To však nie je problém tých svätcov, ale problém ich životopiscov. Bola tu tradícia písať životopisy svätcov tak, ako by tí ľudia boli ideálni. Keď sa tie životopisy písali v 19. storočí, bolo to určené pre ľudí 19. storočia, ktorí boli zvyknutí na takéto písanie. Ale teraz sa prechádza k historicko-kritickej metóde, autori sa snažia ukázať reálny život svätca, aj jeho chyby. Toto je nám dnes bližšie, zrozumiteľnejšie. Mení sa aj obraz svätosti. Svätý otec František obrazne hovorí, že chce, aby boli svätí aj v teniskách a rifliach.“
Alessandra Benedetti / Corbis
.púť matiek s dcérami
Monika Jucková je manželkou známeho športového komentátora a atletického manažéra Alfonza Jucka, a taktiež matkou ôsmich detí. Minulé leto práve ona zorganizovala prvú púť slovenských žien s dcérami do Talianska. Sedem matiek s dospievajúcimi dcérami putovalo na miesta, kde pôsobili alebo sú pochované sväté ženy. Vybrali si tie, ktoré im boli svojím životom blízke, teda najmä manželky a matky.
Prvé zastavenie mali v rodisku Gianny Beretty Mollovej – v mestečku Magenta a v Mesere, kde je Giannin hrob. Príbeh tejto manželky, matky a lekárky je pre slovenské pútničky obzvlášť inšpirujúci. Počas tehotenstva zistili Gianne, ktorá čakala svoje štvrté dieťa, nádor na maternici, Gianna bola pripravená obetovať svoj život, aby zachránila dieťa. Dňa 21. apríla 1963 porodila dcéru a o týždeň neskôr zomrela. Pred desiatimi rokmi ju Ján Pavol II. vyhlásil za svätú. „Gianna sa obetovala pre svoju dcéru. Chceli sme svojim dcéram odovzdať podobné posolstvo, že sme pripravené obetovať sa za svoje deti. A chceme, aby aj ony na to boli raz pripravené. A nemusí to byť len v takýchto extrémnych situáciách,“ tvrdí Monika Jucková.
Matky s dcérami potom išli do mestečka Sassello, kde je hrob blahoslavenej Chiary Luce Badano, spomínanej mladej ženy, ktorá zomrela na rakovinu. Posledná veta, ktorú pred smrťou povedala rodičom, znela: „Buďte šťastní, lebo aj ja som šťastná.“ Bolo to pred 24 rokmi. „Bola výnimočná tým, ako prijala smrť a do poslednej chvíle milovala ľudí – v tom môže byť príkladom pre naše dievčatá,“ hovorí Monika Jucková.
Alessandra Benedetti / Corbis
.ako mentori
Ondrej Sočuvka je špičkový manažér v jednej z najvýznamnejších svetových IT firiem. O svojom blízkom vzťahu k svätcom spolu s manželkou Stanislavou hovorí rád. Keď Sočuvkovci očakávali svoje prvé dieťa, rozhodli sa pre nezvyčajný výlet. Zbalili stan a zamierili do stredného Talianska, aby si tu vychutnávali nielen krásnu prírodu, gurmánske zážitky, ale putovali aj k hrobom či relikviám svätcov. Takto sa duchovne pripravovali na svoj rodinný život. Neočakávali, že na tejto ceste zažijú niečo mystické. Plán mali jednoduchší: pomodliť sa na týchto miestach, poďakovať a pozorovať život, všímať si, či blízkosť svätcov ovplyvnila aj životy miestnych ľudí. „Hľadali sme dobré príbehy a aj sme ich na našej ceste našli,“ hovorí Ondrej.
Radi spomínajú na starého rybára, u ktorého večerali a ktorý osobne poznal pátra Pia, dnes už kanonizovaného svätca. „Rozprával nám, že páter bol veľký cholerik. To bolo pre mňa povzbudivé,“ dodáva s úsmevom Ondrej. „Teda, že bol aj takýto ľudský, a predsa sa stal svätým.“ Ondrej tvrdí, že máme veľa svätcov s rozličnými životnými cestami, takže každý veriaci si môže nájsť toho, ktorý mu je najbližší a najviac ho v istej fáze života oslovuje. Pre oboch manželov je okrem pátra Pia inšpirujúca sv. Rita. „Ritin manžel nebol až taký tyran, ako sa zvykne vykresľovať, ale bol to človek nevzdelaný a hrubšieho zrna,“ vysvetľuje Stanislava. „No Rita ho milovala, často vycítila, čo potrebuje, bola mu dobrou manželkou, modlila sa zaňho a to ho priviedlo k Bohu. Keď ho zabili, odmietla pomstu, aby neuvalila na rodinu hriech. Vedela odpúšťať.“
Stanislava sa ako dievča modlila k sv. Jozefovi za dobrého manžela, dnes ju oslovujú najmä príbehy svätíc, ktoré boli manželkami, matkami a mali aj svoje povolania. Taká je lekárka Giana Beretta Mollová, ktorá bola ochotná zomrieť, aby zachránila svoje dieťa. „Pre mňa je povzbudením, že svätými nie sú len kňazi či rehoľníci, ale aj obyčajní ľudia, ktorí boli blízko k Bohu už za svojho života,“ tvrdí Stanislava. Jej manžela v mladosti oslovoval don Bosco, potom sv. František, no dnes ho viac inšpirujú svätci, ktorých si vie lepšie spojiť so svojím životom, alebo svätci, ktorí mali do činenia s politikou, ako Thomas Morus.
Ondrej sa venuje aj podnikateľským start-upom. „A v tejto sfére nachádzam podobnosť so svätými. Aj začínajúci podnikateľ potrebuje svojho mentora, teda úspešného a čestného človeka, ktorý ho bude inšpirovať. Svätec je v istom zmysle tiež takým naším mentorom, ktorý môže byť naším ľudským vzorom a zároveň nás priťahuje k Bohu.“
Obaja manželia majú pocit, že dnes sú svätí často zaznávaní, akoby patrili iba do staroveku či stredoveku. „Všetci sme aj dnes volaní k svätosti, teda k tomu, aby sme robili všetko dobre, poctivo, čestne a aby sme už za života boli čo najbližšie k Bohu,“ tvrdia Sočuvkovci.
.protestanti: je to na hrane
Výrazne iný vzťah k uctievaniu svätých majú protestantské cirkvi, ktorých veriaci sa často s údivom pozerajú na to, ako sa dokazujú zázraky, ktoré mali vykonať adepti na svätorečenie, ale aj na to, ako sa postupne rozširuje zoznam svätcov v katolíckej cirkvi. „Úcta k svätým bola jednou z dôležitých tém počas reformácie v 16. storočí,“ pripomína Ondrej Prostredník, teológ z Evanjelickej bohosloveckej fakulty. „Reformátori tvrdili, že z Písma nemožno dokázať, že svätých treba vzývať alebo hľadať u nich pomoc. Zároveň však deklarovali, že svätých si treba pripomínať preto, aby sme si posilnili vieru vidiac, ako dosiahli milosť."
Alessandra Benedetti / Corbis
.diplomat po stopách svätcov
Pavol Demeš, známy diplomat a odborník na medzinárodné vzťahy, sa cíti ako ekumenicky mysliaci kresťan. Vyrastal v katolíckom prostredí, aj dnes sa hlási k tejto identite, hoci sám nie je praktizujúci katolík. Cirkevné svätorečenia rešpektuje, ale pre neho osobne až tak veľa neznamenajú. Na Slovensku je však málo ľudí, ktorí vedia rozprávať o katolíckych svätcoch tak zanietene ako on.
Celé sa to začalo pred šiestimi rokmi, keď Pavol Demeš zistil, že vo svojej profesii narazil na strop. „Cítil som, že mnohé deliace čiary a konflikty už nedokážem pochopiť bez toho, aby som sa vložil do histórie náboženstiev. Povolaním som biológ, takže som si povedal, že sa musím riadne dovzdelať.“ V tom čase sa dozvedel, že pápež vyhlásil rok 2009 za rok svätého Pavla. A tak bolo rozhodnuté: Demeš, ktorý je okrem iného aj vášnivým fotografom, sa odhodlal, že podrobne zmapuje život Pavla od narodenia po smrť. Pracoval na tom dva roky, prešiel územie dnešného Turecka, na území ktorého sa sv. Pavol narodil, ďalej Sýriu, kde došlo k zázračnemu obráteniu, Demeš fotografoval Pavlove cesty v Izraeli, na Cypre, v Grécku a Taliansku.
"Ak by sa ma niekto opýtal, či som na Slovensku stretol svätca, bez zaváhania odpoviem: áno, Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla. V týchto dvoch ľuďoch nebol ani kúsok trpkosti, napriek všetkému, čo prežili."
„Predtým som Pavla vnímal tak trochu vlažne, zrazu som s úžasom pochopil, čo všetko jeden človek stihol obsiahnuť vo svojom fenomenálnom diele. Pavol prešiel obrovské vzdialenosti, ako obrátený presviedčal ľudí o svojom objave, burcoval ich, aby opustili zabehané koľaje. Bol to úplne plnokrvný človek, v ktorom sa spája intelektuál a rebelom, ktorý sa nebál zomrieť za svoju vieru.“
Demeš si počas ciest uvedomil, že Pavlovo posolstvo je rovnako aktuálne, ako bolo pred 2000 rokmi: „Pavol vo svojej dobe celkom lámal predsudky o etnicite a viere, čím neuveriteľne predbehol svoju dobu. A pritom je to aj súčasná dráma. Keby Pavol dnes prechádzal tou istou časťou sveta, opäť by ho tĺkli a šlo by mu o život, opäť by sa hádal a polemizoval. To všetko, o čo sa snažil, o lásku, vieru, porozumenie, by dnes narážalo na rovnaké prekážky."My diplomati sa často usilujeme o rýchle výsledky, ale aj vďaka tejto skúsenosti s Pavlom som si uvedomil, že musíme byť oveľa trpezlivejší,“ podotýka Demeš. Tým sa však cesty slovenského diplomata po stopách svätca neskončili. Súhrou rôznych okolností sa Demeš rozhodol, že rovnakým spôsobom zmapuje misijné cesty Cyrila a Metoda, čo mu zabralo ďalšie tri roky.
„Na samom začiatku som opäť cítil, že o nich nič neviem. Napokon, medzi našimi intelektuálmi je táto téma zaznávaná, keďže sa o nich dvoch často falošne politizuje. Ale presvedčil som sa, že príbeh týchto dvoch bratov je fascinujúci. Len si to zoberte: ani jeden z nich sa tu nenarodil, Cyril v našich končinách strávil iba tri roky, Metod okolo 20 rokov, no my, ľudia s dnešnou racionalitou, sa nimi zaoberáme aj po 1 000 rokoch, dokonca sme v ústave na ich dedičstvo zavesili našu štátnosť. Pre mňa je v tom niečo mysteriózne, ale aj životadarná“. Demeša sa dotklo, čo všetko boli dvaja bratia ochotní obetovať za svoju misiu, napriek prekážkam aj zo strany vlastnej cirkvi, ktorej predstavitelia žalárovali Metoda.
Rozprávanie končíme pri dvoch ľuďoch, ktorých Demeš osobne spoznal v závere ich života. „Ak by sa ma niekto opýtal, či som na Slovensku stretol svätca, bez zaváhania odpoviem: áno, Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla. V týchto dvoch ľuďoch nebol ani kúsok trpkosti, napriek všetkému, čo prežili. Boli to absolútne kompletní ľudia, úplne prirodzene sa pohybovali medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom, to všetko bolo u nich v samozrejmej jednote. Ja, nesvätý, som pri nich uvidel, čo asi ten pojem svätosti obsahuje. Verím, že nie je iba fikciou, že človek môže presiahnuť sám seba, byť bezo zvyšku dobrý a vedieť sa rozdať.“
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.