Svätý

môj Rím dvoch svätých

Keď sa 17. apríla o 9.30 začala slávnosť svätorečenia, ústredné vatikánske námestie, všetky ulice naokolo, ale aj vzdialenejšie štvrte boli už beznádejne preplnené. Ak niekto chcel na slávnosť vidieť, musel prísť v nedeľu nadránom, takže mnohí pútnici radšej na námestí prespali. Pretlak bol taký veľký, že ešte aj slávna Piazza Navona v úplne inej časti starého mesta bola natrieskaná ľuďmi, sledujúcimi potichu dianie na veľkoplošných obrazovkách. A platilo to aj o nespočetnom množstve barov, krčiem a reštaurácií v širšom centre. Keď som ich cestou k Anjelskému hradu míňal, vtipný obrázok sa opakoval – všetky tváre hostí, inokedy hlučne gestikulujúcich, boli ticho sústredené do jedného bodu, ktorým bol televízor. A nebežal futbal. Pri predieraní sa prístupovými cestami bolo jasné, že väčšina z pútnikov slávnosť neuvidí, a počuť ju bude len v taliančine. A predsa tie desaťtisíce nešomrali, v tlačenici nebolo cítiť žiadnu nervozitu, skôr úctu, dôstojnosť a u mnohých aj akési zadosťučinenie. Niečo spôsobilo, že milión ľudí prešlo tisíce kilometrov, obetovalo peniaze i čas, aby potom stáli tri hodiny mimo hlavného diania, nevideli na rečníkov, nerozumeli ich prejavom – a boli s tým spokojní.
V tú nedeľu bol Rím tak trochu Varšava. Odhaduje sa, že asi polovica z milióna návštevníkov bola z Poľska. Už v sobotu sa rozliali po Ríme, väčšinou s vlajkami, mladí, starí, spievajúci, pamätníci Solidarity, študenti západných univerzít, ale aj poslucháči Rádia Marija.